Božie Slovo u proroka Izaiáša zjavuje hlbiny Božieho srdca: Je jedna skutočnosť, ktorej sa Boh nevie zriecť a to je Spása Izraela a skrze ňu Spása celého sveta. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Nenachádza svoj Pokoj, kým sa tak nestane, kým všetko, čo stvoril, nedosiahne svoju dokonalosť. Nám sa jedná predovšetkým o pozemské zdravie a šťastie, o pozemskú prosperitu a to často aj za cenu zapretia svojho Večného určenia. Bohu ide predovšetkým o našu Večnú Spásu i za cenu straty nášho pozemského šťastia, zdravia i prosperity. Bohu ide o Spásu. Boh sám je ten, ktorý to učiní. Spôsobí to svojím Slovom a Nepokojom, ktorý spôsobuje Duch Svätý. Tak ako kráľovská koruna je znakom slávy a moci kráľa, tak bude spravodlivý ľud znakom a ozdobou samého Boha. Človek sa konečne stane „obrazom Boha.“
Človek trpí osamelosťou, hoci žije v mestách, kde sú milióny iných ľudí. Boh zjavuje, že jedine On môže ukončiť osamelosť človeka. Človek je osamelý Bohom. Napriek tomu, že je mnoho ľudí okolo neho, stále sa cíti osamelý. Boh sa zjavuje ako Ženích, ako Boh večnej svadby. Nielen svadby, ktorá sa ustavične deje v samotnom Trojjedinom Bohu, ale Boh sa zjavuje ako Ženích ľudstva. Podobne ako si muž neuvedomuje, čo mu chýba a pochopí to, až keď sa prvý raz stretne so svojou budúcou, tak ani ľudia nepochopia, že ku svojmu šťastiu potrebujú Boha, dokiaľ ho nestretnú.
Čo my ľudia považujeme za jeden z vrcholných zážitkov svojho života? Myslím si, že väčšina by odpovedala: zúčastniť sa na svadbe. A ešte hodnotnejší zážitok? „Byť na svojej svadbe“. Niekedy podozrievame Boha z toho, že má presne opačný vkus ako my ľudia, že sa mu nikdy nepáči to, čo sa páči nám. Ale evanjelium o svadbe v Káne Galilejskej a možno ešte výraznejšie prvé čítanie z Izaiáša ukazuje, že v tomto máme rovnaký vkus. Ak nám chce Boh hovoriť o vrcholnej radosti nebešťanov, tak ju prirovnáva ku šťastiu ženícha a nevesty. Zrátajme si v koľkých podobenstvách o Božom kráľovstve prirovnáva Ježiš Spásu človeka k svadbe. Aj v dnešnom evanjeliu vidíme Ježiša ako toho, ktorý sa účastní na svadbe „muža a ženy“ v Káne Galilejskej. Náš Boh je Ženích a každý jeden z nás ale aj všetci spolu, tvoríme „Nevestu“.
Kresťanstvo je náboženstvo svadby Boha s človekom. Kresťanstvo je pozvanie na svadbu, kde je už všetko pripravené, treba len prísť. Kresťanstvo to je úžasná Božia vízia o človeku: Bohočlovek. Boh sa chce s človekom snúbiť v najhlbšej intimite ľudskej bytosti, pretože práve touto najhlbšou intimitou človeka je On sám, jeho Slovo, skrze ktoré a pre ktoré sme boli Stvorení. Teológia nás učí, že Kristus je pravý Boh a súčasne pravý človek. Kristus je najľudskejší práve preto, že je Božský. Obraz svadby človeka s Bohom sa vytráca z nášho náboženského vedomia. Svadba je slávnostným a verejným prejavom vzájomnej lásky, na ktorom majú mať účasť všetci pozvaní. Boh nás stvoril a v každej chvíli udržuje v bytí, pretože nie sme mu ľahostajní. Jeho láska ide tak ďaleko, že nás miluje ako Ženích svoju nevestu.
V každej svätej omši narážame na symboliku svadby. Je tu hostina, je tu vzájomné vydanie a vzájomné prijímanie. Nielen my prijímame Krista, ale aj Kristus prijíma nás v tajomstve eucharistie. Keď ste boli na prvom svätom prijímaní, ako ste boli oblečení? Nielen ako hostia na svadbe, ale ako tí, ktorí sa prišli sobášiť. Kresťanstvo a eucharistická hostina, sv. prijímanie – to je svadba človeka s Bohom. Aj to najvydarenejšie pozemské manželstvo je len biednym predobrazom toho, čo Boh pripravuje pre tých, ktorí po ňom túžia a ktorí ho ustavične hľadajú. Každý deň môžeme žiť tajomstvo tohto manželstva s Bohom skrze sviatosti. V každej svätej omši sa Boh znovu a znovu vydáva nám a my jemu, ak sme účastní na svätom prijímaní. Všetci máme žiť v Novej zmluve, ktorá sa uzatvára v Tele a Krvi Božieho Syna. Sv. Augustín hovorí: „Stávaš sa tým, čo prijímaš!“
Boh, ktorý sa stáva telom v lone ženy, je ten istý, ktorý sa sprítomňuje v srdci hmoty, sveta, v Eucharistii. Je to ten istý spôsob. Sv. Irenej dokonca prehlási, že kto neverí v zrodenie Boha z Panny Márie, nemôže veriť ani v Eucharistiu. V Eucharistiu neverím preto, žeby som to chápal, alebo cítil, ale preto, že Ježiš prehlasuje: „toto je moje telo..!“ O Eucharistii môžeme takisto ako o samom Bohu povedať, že je nadosobnou skutočnosťou, pretože hoci ju prijímame mnohí, Ježiš sa v nej osobne venuje každému zvlášť.
Čo nám o tom hovorí sv. František: Pán Ježiš „Pred svojím umučením slávil so svojimi učeníkmi veľkonočnú večeru, „vzal chlieb, vzdal vďaky, požehnal, lámal a povedal: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo.“ Potom vzal kalich a povedal: „Toto je moja krv novej a večnej zmluvy, ktorá sa prelieva za vás a za mnohých na odpustenie hriechov“. Potom sa modlil k Otcovi a povedal: „Otče, ak je to možné, nech ma minie tento kalich“. A „jeho pot padal na zem ako kvapky krvi“. Napriek tomu podriadil svoju vôľu Otcovi, keď povedal: „Otče staň sa tvoja vôľa: nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Touto vôľou Otca bolo, aby jeho požehnaný a slávny Syn, ktorého nám dal a ktorý sa pre nás narodil, priniesol sám seba svojou vlastnou krvou ako obeť a dar na oltári kríža, nie za seba, „skrze neho povstalo všetko“, ale za naše hriechy, a „zanechal nám tak príklad, aby sme šli v jeho šľapajach“. A on chce, aby sme skrze neho boli všetci spasení a prijímali ho čistým srdcom a svätým telom. Avšak len málo je tých, ktorí ho prijímajú a chcú byť skrze neho spasení, napriek tomu, že „jeho jarmo netlačí a bremeno neťaží.“
Tí, ktorí nechcú „skúsiť ako je Pán dobrý“ a „zamilovali si viacej tmu ako svetlo“, pretože nechcú plniť Božie prikázania, sú zlorečení… O nich hovorí prorok: „Sú zlorečení, ktorí zídu z cesty tvojich príkazov“. Ako blahoslavení a požehnaní sú však tí, kto milujú Boha a robia, čo sám Pán hovorí v evanjeliu: „Miluj Pána Boha svojho celým srdcom a celou svojou dušou a svojho blížneho ako sám seba.“