Najmilší, dnešné čítania nám ponúkajú viacej myšlienok, nad ktorými je vhodné sa zamyslieť. Znovu sa v nich stretávame s tajomstvom Božej Vôle. Žalmista hovorí v mene Kristovom: „Hľa, prichádzam Pane, chcem plniť tvoju vôľu!“ Možno nám to vyjadrenie zneje akosi cudzo. Človek má predstavu plnohodnotného života ako čohosi, čo je oslobodené od všetkých záväzkov a príkazov. Zdá sa nám, že zmysel nášho života je v dosiahnutí slobody a to v najvyššej možnej miere. Ale Božie Slovo i Cirkev hlásajú stále nepopulárnu poslušnosť.
Zamyslime sa nad absolútnou slobodou. Predstavme si takú situáciu. Predstavme si kozmonauta, ktorý musí počas letu opraviť niečo na plášti kozmickej lode. Zažili sme to a videli sme, že sa v takýchto prípadoch kozmonaut poriadne pripútal ku kozmickej lodi. Predstavme si, že by ten kozmonaut túžil po absolútnej slobode a voľnosti a povedal by si: „Konečne preč s tým prekliatym lanom!“, a v túžbe po ničím neobmedzovanej slobode by sa lana pustil. Vieme si predstaviť, čo by nasledovalo. Zahynul by, lebo by nemal za chvíľu ani potravu, ani kyslík, ani priateľov. Zmrzol by vo vesmíre a možno nejaká planéta by si z neho urobila svoju obežnicu. Stal by sa z neho symbol a pomník človeka, ktorý nechcel pre seba uznať a prijať životodárne obmedzenie.
Zamyslime sa nad iným prípadom slobody. Nad slobodou človeka, ktorý nikdy nikoho nemiloval. Ľudovo sa povie, že taký človek skysne. Stane sa z neho tvrdý, zlostný a predovšetkým nešťastný človek. Ale predstavme si taký model dvoch ľudí, ktorý sa majú radi a povedia si navzájom svoje áno, zrieknu sa neobmedzenej slobody a prežívajú šťastné chvíle vzájomnej lásky. Toto je skutočne pravá sloboda, ktorá vedie ku šťastiu. Naša sloboda nespočíva v schopnosti povedať nie ale v schopnosti povedať áno.
Hovorili sme, že neplnenie alebo zmysel ľudského života je v tom, aby plnil Božiu vôľu. Čo to ale je Božia vôľa? Je to niečo mimo nás, niečo nám cudzie? Božie Slovo nám zjavuje, že Božou vôľou povstali svety. Božia vôľa teda tvorí akýsi základ stvorenia. Božia vôľa je pôvodný stvoriteľský plán. Božia vôľa je tu skôr ako moja vôľa. A moja slobodná vôľa je tu len vďaka Jeho vôli. On to tak chcel, aby som bol slobodný a aby som sa mu úplne slobodne oddal v láske. Jeho vôľa ma stvorila, On ma chcel. Božia vôľa je teda čosi pôvodnejšie a a dokonca mne bližšie, ako moja vlastná vôľa, s ktorou som sa nerodil a ktorá je deformovaná dedičným hriechom, pretože sa nakláňa ku zlu. Jeho vôľa je ako nesmierny prúd jeho stvoriteľskej moci a sily, ktorá všetko pôsobí vo všetkom. Brat Roger z Taize odhaľuje túto pravdu: „Len Láska je vôľou Božou, od tejto chvíle radostnou zvesťou, ktorá sa prichádza vpísať hlboko do ľudského srdca!“
Láska je jednota dvoch vôli. Ináč sa dá povedať, že najvyššou formou duchovnej lásky je poslušnosť. Boha môžem milovať len tak, že ho poslúcham. Pán Ježíš bol poslušný až na smrť. Ľudská poslušnosť, ktorú zažívame v Cirkvi a na ktorej je cirkev postavená, je prípravou na onú rajskú poslušnosť. Že je mi Božia vôľa bližšia a prijateľnejšia ako moja vlastná vôľa, poznám aj podľa toho, že keď hreším, plním svoju vôľu a dôsledok toho je roztrpčenosť a sklamanie. Avšak keď zapriem svoju vôľu a nasledujem v poslušnosti Krista, ovocím takéhoto života je láska, radosť a šťastie.
Krst, na ktorý poukazuje aj dnešné evanjelium, myslím teraz na krst ako kresťanskú sviatosť, má ten istý základ. Zrieknuť sa zlého a voliť si dobro. Odrieknuť sa sveta, tela a diabla a prijať do seba Božieho Ducha, ktorý nám pomáha plniť Božiu vôľu a tak nájsť zmysel svojho vlastného života. V plnení Božej vôli je náš Pokoj.
Božia vôľa vo vzťahu k jednotlivému človeku sa nazýva povolanie. Žiť svoje povolanie je snaha objaviť v sebe tento Boží zámer a naplniť ho čo najdokonalejšie. Kresťania sú v liste sv. Pavla charakterizovaný, ako tí, ktorí kdekoľvek vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista, ich Pána a nášho Pána. Kristus je Pán a toto označenie nesie v sebe našu poddanosť jeho vôli.