Dnešné prvé čítanie z proroka Izaiáša nám chce niečo povedať o veľkosti človeka. Prvá veta odhaľuje Boží zámer s človekom: „Pán mi povedal: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.““ Touto vetou je vyjadrené najhlbšie poslanie a zmysel každého človeka, ktorý prichádza na svet. Človek tu nieje preto, aby plnil svoju vôľu, ale aby hľadal a plnil Božiu vôľu. V tom je naša Spása. Máme byť Božími služobníkmi a v tom je ukrytá naša skutočná veľkosť. Slúžiť Bohu znamená ovládať seba, teda vládnuť nad sebou a správne ovládať aj svet. Človek nieje určený sám pre seba. Každý hriech je uprednostnením seba pred Bohom a jeho vôľou. Ovocím takéhoto jednania je smrť. Smrť je opakom slávy. Smrť je porážkou. Ak budeme žiť pre seba, budeme žať depresiu za depresiou, ale ak budeme slúžiť Bohu, budeme žať Slávu a plnosť Života.
Človek bol stvorený, aby zrkadlil Božiu Slávu, aby bol Božím obrazom, aby sa skrze neho z Božej dobroty čosi zjavilo. Sám Boh chce na človeku ukázať svoju Slávu. Človek je najvýraznejšou Božou stopou vo viditeľnom vesmíre. Tak ako stopy vedú k tomu, kto ich zanechal, tak i človek ma všetko a všetkých privádzať k Bohu. Takto to potvrdzuje nakoniec aj prorok: „A teraz hovorí Pán, ten, čo si ma utváral za služobníka už v matkinom lone, aby som priviedol k nemu Jakuba a Izraela okolo neho zhromaždil“. Ľud biblie si bol a stále je plne vedomí jednej pravdy, ktorá sa nám akosi zahmlieva a to pravdy o Bohu Stvoriteľovi, ktorý si dieťa utvára už v lone matky. Na mnohých miestach Písma Svätého nájdeme túto pravdu vyjadrenú. Pri povolaní proroka Jeremiáša Boh hovorí: „Skôr než som ťa vytvoril v živote matky, poznal som ťa“ (Jr 1,5) Z toho vyplýva, že sme predmetom Božieho záujmu skôr ako sme sa počali v živote matky. Ešte pred naším počatím Boh myslí na nás s láskou a má pre každého jedného pripravený plán Spásy.
V žalme 139 je táto myšlienka vyjadrená poetický: „Veď Ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim Ťa, že si ma utvoril tak zázračne: všetky tvoje diela sú hodne obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred Tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyslené, lebo som ešte ani jeden neprežil.“
Boh stvoril človeka, aby bol jeho obrazom, stvoril ho, aby bol Božím obrazom, ako muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). Človek zaujíma v stvorení jedinečné miesto: má sa stať „Božím obrazom“. Vo svojej prirodzenosti spája svet duchovný a hmotný: je stvorený ako muž a žena: Boh ho urobil svojim priateľom. Len človek je zo všetkých viditeľných tvorov „schopný poznávať a milovať svojho Stvoriteľa“, „je jediným tvorom, ktorého Boh chcel pre neho samého“, len človek je povolaný, aby zdieľal poznaním a láskou Boží život, ku ktorému bol stvorený a ktorý je hlavným dôvodom jeho dôstojnosti.“
Možno práve pri týchto myšlienkach a v týchto súvislostiach je vhodné zamyslieť sa nad tým, akým strašným zločinom proti Božej láske je potrat. Boh chce život. Smrť je dôsledkom našej hriešnej existencie, ale nie je niečím, čo by Boh priamo chcel. Boh plače nad smrťou. Ježiš zaplakal nad smrťou Lazára. Boh smrť nestvoril a ani s ňou nikdy nesúhlasil. Teológovia hovoria, že aj smrť Božieho Syna Boh Otec pripustil len preto, lebo už mal pred očami jeho Vzkriesenie. Ježiš zvíťazil nad smrťou. Boh chce živého človeka ale človek nechce človeka. A to je boľavé.
Pozrime sa na to, čo hovorí o potrate Rímsky katechizmus:
„Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti, už od prvej chvíle jej jestvovania, treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu. Starokresťanský spis Didache obsahuje tento príkaz: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa“.
Vedomá a dobrovoľná a nie iba čiste materiálna (čiže bežná zdravotnícka starostlivosť slúžiaca na záchranu života matky) spolupráca pri potrate je ťažkým hriechom. V tejto súvislosti chcem povedať, že týmto hriechom môže byť vinná nielen žena ale aj muž, ktorý svoju manželku alebo družku k potratu donúti, alebo ju pri problémoch spojených s tehotenstvom nepodporí. Alebo keď svojím alkoholizmom psychicky i fyzický svoju ženu rujnuje. Hovorí sa, že tehotenstvo trvá deväť mesiacov, ale potrat po celý život.
S embryom sa má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť. Predpôrodná diagnostika je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie. Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. Stanovenie diagnózy sa nesmie rovnať rozsudku smrti.
Cirkev trestá zločin potratu, ktorí je zločinom proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie (vylúčenia z cirkvi). Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie samým činom spáchania deliktu a za podmienok stanovených právom. Cirkev tým nemieni zužovať oblasť Božieho milosrdenstva, ale chce tým zdôrazniť závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú usmrtenému dieťaťu, jeho rodičom a celej spoločnosti.
Aj z toho, čo sme počuli, môžeme pochopiť ako závažný je tento zločin. To, že sa to deje aj na Slovensku a že sa to prevádza vo veľkom množstve, ešte nedokazuje oprávnenosť tejto praktiky, ale skôr bezbožnosť spoločnosti v ktorej žijeme. Boh dáva človeku dôstojnosť pred všetkými zvieratami. V jednej židovskej legende som čítal takúto myšlienku. Keď Boh stvoril Adama mal chvost, ako ostatné zvieratá. Potom mu ho Pán Boh pred ostatnými zvieratami odstránil, aby ho povýšil a aby zvieratá uznali, že Adam je viac ako zviera.
Sv. Katarína Sienska vyslovila tieto slová: „Kladiem si otázku, čo alebo kto bol príčinou, že si dal človeku tak veľkú dôstojnosť? Iste to bola jedine tvoja nesmierna láska, s ktorou si sám v sebe pozeral na svoje stvorenie a zamiloval si si ho: veď si ho stvoril z lásky a z lásky si mu dal bytie schopné okúšať tvoje večné dobro.“
Sv. Ján Zlatoústy: „Aká je to teda bytosť, ktorá bola stvorená s takou vážnosťou? Je to človek, veľká, obdivuhodná a živá postava, ktorá má v Božích očiach väčšiu cenu než všetko ostatné stvorenie: je to človek a pre neho existuje nebo i zem a more a celé stvorenie: jeho spáse prikladal Boh takú dôležitosť, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna. Veď Boh neúnavne používal všetky prostriedky, aby dal človeku vystúpiť až k sebe a posadil si ho po svojej pravici.“