V dnešnom druhom čítaní ma zaujalo prehlásenie sv. Pavla. Pavol charakterizuje kresťanov ako „posvätených v Kristovi Ježišovi, povolaných svätých, čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás.“ My sa často vyznávame z toho, že sme brali meno Božie nadarmo, a je to skutočne hriech, keď ho vyslovujeme bez úcty, po prípade v hneve. Ale z druhej strany platí, že my môžeme a dokonca máme Boha ustavične vzývať, teda volať do svojho života. Jedine tak sa uchránime roztržitosti a tiež zlých myšlienok a z nich pochádzajúcich pokušení.
V praxi to znamená: „chodiť v Božej prítomnosti!“ Toto „chodenie“ nie je vlastne nič iné ako snaha, aby modlitba presiahla vyhradené doby a vyústila do celého dna. Ak sme zvyknutý venovať sa vnútornej modlitbe, deje sa tak spontánne. Na počiatku svojho duchovného života sa však musíme vycvičiť vo vedomí Božej prítomnosti. V Karmelitánskych kláštoroch v noviciáte sa toto cvičenie zdôrazňuje praktický tým, že jeden z nich ma funkciu „zvonára”. Tento má úlohu občas zazvoniť a tak pripomenúť ostatním prítomnosť Pána. Pre moderného človeka, by sa napríklad mohlo takouto výzvou k spomienke na Boha stať každé zazvonenie mobilu.
Aj takýmto jednoduchým cvičením je možné sa prepracovať k stálemu vedomiu prítomnosti Božej až natoľko, ako potvrdzuje s humorom sv. Terézia z Avily, „že sa ho už nemôžeme zbaviť”. V „Ceste dokonalosti“ môžeme čítať tieto slová: „Sestry, uvedomte si, že stoja za to všetky námahy, ktoré na to vynaložíte, lebo nič sa človek nenaučí bez námahy. Ak sa budete úprimne snažiť, som si istá, že Božia pomoc nedá na seba čakať, a dosiahnete to za jediný rok alebo i za pol. Aký veľký zisk za tak krátku dobu! Tým položíte veľmi pevný základ, a ak bude Pán chcieť, pozdvihne vás k veľkým veciam a to tým skôr, pretože ste už k tomu disponované, lebo ste stále s Ním. Kiež nám dá jeho velebnosť, aby sme nikdy nestrácali vedomie, že je v nás prítomný!“ (29,8) „Pán nás nikdy nenechá tak samých, aby nám neprišiel robiť spoločnosť, len keď ho o to pokorne žiadame.“ (26,2).
Kto sa chce venovať modlitbe, musí teda učiniť pevné rozhodnutie, že počas dňa bude často pozdvihovať svojho ducha a predovšetkým svoje srdce k Bohu. Ak zanedbáme túto požiadavku a nerozvážne dovolíme svojím myšlienkam a citom zaliezť tam, kam chcú, skoro sa presvedčíme, že sa veľmi ťažko sústredíme na modlitbu. Čo sme ráno s veľkou námahou v modlitbe docielili, to behom dňa stratíme a stratíme aj pôdu pre ďalšie chvíľky modlitby.
Modlitba nie je oázou v nekonečnej púšti, nie je príležitostnou hodinkou intenzívneho spojenia s Bohom uprostred dňa plného starostí a rozptýlenia. Tieto obrazy by snáď boli výstižné, keby modlitba bola lén záležitosťou intelektu. Modlitba však je záležitosťou srdca: má súvislosť s láskou a láske nemožno presne vymedziť vyhranenú dobu. Pri intenzívnom štúdiu môžeme napr. po hodine vypnúť a úplne pustiť z hlavy, čo sme študovali. Pokiaľ však ide o modlitbu, nemôžeme povedať: teraz budem hodinu milovať Boha a potom budem pokračovať vo svojom živote a práci ako predtým. Láska sa nedá uzatvoriť do zátvoriek. Kto to takto robí, môže si byť istý, že nevie, čo je to láska.
„Modlime sa buď ustavične alebo nikdy”, počujeme niekedy a v týchto slovách je kus pravdy. Preto musí mimo dobu modlitby vo vlastnom zmysle existovať možnosť žiť všedný život v prítomnosti Božej. Keď je niekto zamilovaný, spejú jeho myšlienky spontánne k tomu, koho miluje. Toto platí tiež o láske k Bohu, alebo by tomu aspoň tak malo byť. Je tu však rozdiel. Ak ide o lásku k človeku, je objekt lásky často neprítomný, a preto myšlienky a city milujúceho nedostihujú realitu, ale sa viac menej môžu vznášať v ružových oblakoch. A i keď je tu milovaná osoba fyzický, nemusí tu byť duchom. Môj predmet lásky je rozptýlený a je duchom neprítomný. Boh je naopak prítomný stále a nikdy nie je rozptýlený. Každým okamžikom, vo dne i v noci, možno s ním naviazať spoločenstvo lásky.
Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako si behom dňa udržať vedomie Božej prítomnosti, sú tak zvané strelné modlitby či modlitebné povzdychy. Majú veľmi starú tradíciu a mnoho svätcov ich doporučuje. Podmienkou, aby nám tento spôsob skutočne pomohol v našej snahe putovať v Božej prítomnosti, však je, aby sme modlitby nevysielali k vzdialenému Bohu, ale k tomu, ktorý je nám bližšie než my sami. V tomto Bohu žijeme, pohybujeme sa a sme. On je ten veľký Milujúci, ktorý počuje aj najslabší šepot, zaznamenáva seba menšie záchvevy nášho srdca. Často sa obracať k Bohu v takomto modlitebnom vzdychu je ako v Bohu dýchať.
Jeden z najobľúbenejších modlitebných vzdychov otcov púšte bol verši: „Bože, ponáhľaj sa mi pomáhať, počuj moje volanie.“ (Ž 70,1). Krásna je tiež Ježišova modlitba, často požívaná v Pravoslávnej cirkvi: „Pane, Ježišu Krista, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Nemusíme sa vždy utiekať k nejakej pevne formulovanej modlitbe. City vo svojom najhlbšom vnútri môžeme vyjadriť aj spontánnymi slovami. Niekedy však naše vnútro zíva prázdnotou, a vtedy s radosťou siahneme k citátom z liturgie či použijeme slová niektorého z Božích priateľov, ktoré nám pomôžu vyjadriť alebo aspoň prebudiť našu lásku.
Výhodou chodenia v Božej prítomnosti (chodenia s Bohom) je, že nepotrebujeme nejaký časový rozvrh. Kedykoľvek a hocikedy a kdekoľvek môžeme pozdvihnúť svoje srdce k Bohu, vyslať k Nemu niekoľko slov, či len v ňom dýchať. Myslím si, že pre dnešného človeka je najvhodnejšie, urobiť zo všetkých svojich myšlienok modlitbu. Myslieť zbožne, to znamená spolu s Bohom. Sv. Benedikt radí „myšlienky zlého diabla, hneď pri ich vzniku, rozbiť o Krista“. V praxi to znamená, v pokušení, neskrývať ani nezamlčovať svoje zlé myšlienky pred tvárou Boha, ale uvrhnúť ich na neho. „Najprirodzenejšie“ a priamo „najsamozrejmejšie“ je vyslovovanie myšlienok a pocitov, ktoré v nás spontánne vznikajú či už pri práci alebo pri oddychu priamo pred prítomným Bohom. Urobiť zo všetkých svojich myšlienok modlitbu. Jedine tak sa zbavíme roztržitosti i zlých myšlienok. Boha máme milovať i celou mysľou a to znamená, stále na neho myslieť, všetky myšlienky k nemu smerovať. Nemyslieť monologický, ale dialogický, v modlitbe.
Ak sa pustíme do pre nás neobvyklého spôsobu modlitby, nie však neobvyklého pre Písmo Sväte, učiníme s ním podobnú skúsenosť, ako keď človek poctivo vysloví svoj hnev, svoje úzkosti atď: Už vo vyslovení sa ukáže veľké uľahčenie a niekedy dokonca aj riešenie. Tým viac bude možno nájsť vo vyslovení pred Bohom, Záchrancom a Spasiteľom pomoc a uzdravenie. Tam, kde mu poctivo zložím svoju slabosť, môže vtrhnúť jeho milosť. Tam, kde svoju slabosť pred ním skrývam, nie je uzdravenie možné. Otcovia hovorievali: „Spomienka (myšlienka) na Boha nech je pre teba dôležitejšia ako dýchanie.“