V dnešnom čítaní z listu Korinťanom počujeme pravdy, ktoré sú v úplnom protiklade voči zmýšľaniu sveta. Ľudia sú presvedčení o tom, že telo majú preto, aby si v ňom, čo najviac užili. Dokonca aj veriaci majú tendenciu znižovať úlohu tela, ktoré v hrobe evidentne podľahne rozkladu. Akoby sme nebrali vážne: „Verím vo vzkriesenie tela“. Pokúsme sa spolu pouvažovať nad tým, čo nám chce povedať sv. Pavol: „Ale telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo. A Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou.“ Najprv si musíme definovať slovo smilstvo. Smilstvo môžeme definovať ako užívanie sexu bez zodpovednosti lásky. Napr. fyzický styk bez osobného vzťahu k človeku. Sem patrí akýkoľvek nezodpovedný sex, cudzoložstvo a rôzne iné zvrátenosti. Ide o žiadostivosť po rozkoši z tela bez ohľadu na Boha a jeho zákon, bez ohľadu na človeka, na jeho dušu a na jeho ducha.
Jeden múdry filozof hovorí, že „milovať druhého človeka znamená, vnímať ho z hľadiska večnosti“ a to má viac významov. Po prvé ide o zodpovedný prístup k človeku, pretože skrze človeka sa stretávam so samotným Bohom. Kristus hovorí: „Veru, hovorím vám, čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Teda so žiadnym človekom nemôžem zaobchádzať podľa svojej ľubovôle. Aj človeka, tak ako Krista, prijímam správne len vtedy, keď som v Duchu Svätom, v Milosti posväcujúcej. S každým človekom musíme zaobchádzať s ohľadom na jeho večnú spásu. Každá ľudská skúsenosť sa ukladá v ľudskej pamäti a vedomí a tvaruje osobnosť človeka a teda aj jeho postoje. Snáď najviac to platí práve o sexuálnych skúsenostiach, ktoré môžu byť vrcholne pozitívnym zážitkom ale aj veľmi bolestným zraneniam. A každé zranenie sa môže stať prekážkou na ceste poznania Boha – Lásky.
Sexuálny zážitok sa stáva zranením vtedy, keď je odtrhnutý od lásky. Toto sa môže diať aj medzi manželmi, keď už nejde o lásku, ale len o plnenie si manželských povinnosti, keď tu nie je snaha o porozumenie partnerovi, keď napríklad muž nie je ochotný zdieľať duševný život svojej manželky a nič ho na nej nezaujíma, iba jej telo. Medzi veriacimi manželmi by mala byť dôvernosť, pretože len vtedy sa manželia milujú v pravde, keď sa poznajú aj po stránke duchovnej. Tu predsa nejde len o život pod jednou strechou, ale ide o život v jednom tele. Každý sexuálny akt bez lásky je smilstvom. Nemýľme si lásku so žiadostivosťou. Žiadostivosť je závislá na telesnom zdraví a sexuálnej schopnosti, ale láska je vecou ľudskej vôle zjednotenej s Božím Slovom. Láska sa objavuje v človeku vtedy, keď zabúda na seba z ohľadu na druhého.
Ako ale pochopiť to Pavlovo: „Telo však nie je pre smilstvo, je pre Pána a Pán pre telo. A Boh, ktorý vzkriesil Pána, vzkriesi svojou mocou aj nás.“ Pôvodný Boží plán s človekom nie je smrť. Telo človeka má byť vzkriesené. Naše telo je pre Pána a Pánom je tu myslený Kristus. Kristus je Vtelená láska, je Božím Slovom, ktoré sa stalo telom. Ide o to „stať sa Božím Obrazom“, „vtelením Lásky“. Každý človek má zjavovať Božie Slovo. Hriech spočíva v tom, že telom nezjavujeme lásku.
Sv. Pavol sa akosi udivene pýta: „Či neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?“ Uvedomujeme si, že naše telá sú súčasťou Tajomného Tela Kristovho, že toto Telo reálne existuje v nás, že sa Kristus ráz navždy s nami spojil? „Môžem teda vziať Kristové údy a urobiť ich údmi prostitútky? Vonkoncom nie! Alebo neviete, že ten, kto sa spája s prostitútkou, je s ňou jedno telo? Veď sa hovorí: „Budú dvaja v jednom tele“ Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden duch.“ Každým sv. prijímaním sme stále viac zduchovňovaný Kristovým Duchom. Je to stále väčší vstup Božieho Ducha do nás, keď sa otvárame nielen Kristovmu Telu ale aj jeho Slovu.
„Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu.“ Smilstvo sa človeku pomstí priamo v jeho tele. Smilstvo najviac narušuje Boží plán, podľa ktorého má byť naše telo chrámom. „A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe?“ To isté telo, ktoré je pre mnohých prekážkou na ceste k Bohu, má byť z vôle Božej chrámom, teda miestom , kde sa môžem s Bohom stretnúť. Som Božím chrámom a teda nepatrím už sám sebe.
„Draho ste boli kúpení. Oslavujte preto Boha vo svojom tele.“ Zo sebectva nás vyslobodzuje Kristus svojou poslušnosťou až na smrť na kríži. Posledná výzva dnešného čítania je „Oslavujte Boha svojím telom (vo svojom tele).“ Slávou je to, čo sa prostredníctvom tela zjavuje z neviditeľného Boha – Lásky. Božou Slávou je človek ako Boží obraz.
Začali sme úvahou nad smilstvom a končíme pri sláve svätosti. Všetko záleží na tom, či sa naše telo stane priestorom pre zjavenie naozajstnej lásky alebo nie. Muž a žena, prostredníctvom manželstvo, sú pozvaní zjavovať Božiu lásku vo všetkých jej prejavoch, dokonca majú účasť na stvorení nových bytosti. Anjeli túto schopnosť nedostali. Človek nemôže dať vznik novej bytosti sám, ale dvaja ľudia v manželstve sú toho schopní. Taká veľká je svätosť sexu. Preto sa varujte smilstva. Ľudské telo môže byť atraktívne aj v starobe, ak je chrámom Ducha Svätého, ktorý je pravou Láskou.
Rímsky katechizmus učí: „Aj telo človeka má podiel na dôstojnosti Božieho obrazu: je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša a celá ľudská osoba je určená k tomu, aby sa v Kristovom Tele stala chrámom Ducha: Človek, jeden telom a dušou, samou svojou telesnou sústavou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú svoj hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. Človek teda nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, musí považovať svoje telo za dobré a mať ho v úcte, pretože je stvorené Bohom a má byť vzkriesené v posledný deň.“