02. adventný utorok – (Iz 40,1-11; Mt 18,12-14)
V dnešnom podobenstve sa nám Pán Ježiš prihovára zvláštnym oslovením. „Čo myslíte?“ Mohli by sme to aj zrozumiteľnejšie vyjadriť: „Rozmýšľajte!“ Zapnite mozog a premýšľajte. Pozrite sa ako postupuje človek a z toho si urobte úsudok o Bohu a jeho činnosti. Prečo? Pretože je úplne isté, že Boh nemôže byť horší ako človek. A je úplne isté, že dokonalosť Boha nekonečne prevyšuje dokonalosť človeka. Keď už nejaký človek môže byť taký dobrý, o čo viac jeho Stvoriteľ a Pôvodca.
Každý človek má v sebe vlastnícky pud. Chráni si svoj majetok. Chráni si, čo je jeho, čo mu patrí. Správny pastier a hospodár sa jednoducho neuspokojí s tým, že mu nejaká ovca zmizla. Každá ovca je predsa dosť veľká hodnota. Má hodnotu vlny, mlieka, mäsa, možných mláďat a možno mnohých iných vecí, o ktorých vie len pastier – odborník vo svojom obore.
Takto je vykreslený človek a jeho vzťah k majetku. Ako asi postupuje Boh keď sa jedná o jeho vlastníctvo. Veď celý svet je Božím majetkom. Diabol nič nestvoril, len cudzopasí na tom, čo patrí Bohu. V konečnom zmysle i on je Božím stvorením, i keď zvráteným zo svojej vlastnej vôle.
Sme Božím vlastníctvom. Ale my sme ešte viac. Sme Božie deti. A to je čosi ešte viac. Pán Ježiš v podobenstve hovorí o ovci, aby sme to lepšie pochopili. Čo človek urobí kvôli jednej ovci, alebo kvôli husi, ktorá zablúdila do susedovho dvora. Aký krik spustí gazdinka, keď to zbadá. A azda Boh Otec nespustí krik, kvôli svojím zablúdeným a roztrateným deťom. My vieme byť ľahostajní k osudu druhých, je to dôsledok našej vlastnej poblúdenosti, ale Boh nie. Ktorý otec alebo matka by sa dokázal pokojne dívať na to, ako jeho milovanému dieťaťu hrozí záhuba. A oni nie sú v pravom slova zmysle skutočnými rodičmi, lebo skutočným a pravým otcom je Boh sám, ktorý všetko stvoril a svojou vlastnou krvou vykúpil. Rozmýšľajte!
Dnešné podobenstvo nám ukazuje podstatnú vlastnosť Božej lásky. Spolu so sv. Pavlom môžeme konštatovať: „Boh chce spasiť všetkých ľudí“. Pán Ježiš nám skrze toto podobenstvo zjavuje aký veľký a dobrý je Boh. Boh sa raduje z toho, keď niekto chce žiť a nechce zahynúť. Už v SZ nachádzame výzvu: „Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu.” (Dt 30,19)
Boh sa raduje z obrátenia hriešnika. A my sa máme radovať spolu s ním. Ináč sa nám môže prihodiť to, čo sa stalo staršiemu bratov z podobenstva o márnotratnom synovi, že odmietol vstúpiť do Božej radosti. „Nechcel vojsť..“ Namiesto nazerania na Boha a jeho dobrotu začal zazerať.
V dnešnom prvom čítaní z proroka Izaiáša sme počuli výzvu samotného Boha a to výzvu k radosti: „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z ruky Pánovej dvojnásobok za každý svoj hriech.“ Možno sa pýtame: „Ako a čím ho máme potešiť?“ Božím Slovom.
Božie Slovo vyzýva nás kňazov, ktorí máme v cirkvi úrad pastierov, aby sme hovorili k srdcu Jeruzalema. Naša civilizácia, ktorú sme vytvorili svojou narušenou a hriešnou existenciou, je výlučné zameraná na zveľaďovanie intelektu. Hodnotíme človeka podľa dosiahnutých vedomostí. Keď si všimnete formy súťaží, ktoré prebiehajú v našich médiách, väčšinou sú založené na tom, aby zvíťazil ten, kto viacej vie, kto si viacej pamätá, výnimočne sa hodnotí zručnosť, po prípade sa vyzdvihuje telesná krása, ktorá je veľmi relatívna a závisí od vkusu a nie je vôbec zásluhou toho, kto je ňou obdarovaný. Najmúdrejší v našich očiach je ten, kto si najviac pamätá. Božie Slovo nám ukazuje iný systém hodnôt. Na prvom a najdôležitejšom mieste je srdce. Človek je meraný podľa svojho srdca.
Boh nás skrze proroka Izaiáša vyzýva, aby sme hovorili k srdcu. Slovo Božie má zostúpiť z hlavy do srdca. Len tak sa stane pre nás živým a životodárnym Slovom. Pretože, až keď Slovo Božie zostúpi do srdca, ovplyvní naše najvnútornejšie vnútro. Pán Ježiš nám odhaľuje, že zdroj a prameň našej hriešnosti je práve ľudské srdce. „Z vnútra totiž z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky, zlé sklony!“ Práve toto vnútro musí byť zasiahnuté Božím Slovom. Umiestniť Božie Slovo do nášho srdca dokáže jedine Duch Svätý. Slovo Božie sa vtedy usadzuje v srdci, keď je prijímané s istotou viery. Čomu je potrebné s istou uveriť? Je potrebné uveriť tomu, že Boh svojou dobrotou nekonečne prevyšuje dobrotu a dokonalosť aj toho najdokonalejšieho svätca.