02. adventný štvrtok – (Iz 41,13-20)
Prorok Izaiáš, inšpirovaný Duchom Svätým, nám už vo včerajšom čítaní hovoril aká nesmierna je Božia moc. Keď povieme slovo duch, máme stále takú predstavu, ako keby sme nepovedali „nič.” Ale už v ľudskej bytosti je duša nositeľom všetkej moci a sily. Ľudia, ktorý prežili klinickú smrť, to dobre poznajú. Telo, ktoré považovali za zdroj moci a sily, zostalo zrazu tuhé a bezmocné ako kameň. Ale všetka moc, sila, teplo, život a vedomie opustilo ľudské telo spolu s duchom. Teda duch je nositeľom týchto vecí.
A podobne je to aj s celým hmotným vesmírom. Všetko je stvorené v silovom poli Ducha. Božia fantázia je základom pre všetko stvorenie. A tento Všemohúci Duch Boží, nám hovorí: „Komuže ma prirovnáte, aby som mu bol podobný?.“ Toto slovo hovorí o božej transcendentnosti. Transcendentnosť – znamená – prevýšenosť. Boh prevyšuje všetko to, čo stvoril. A ako sme už včera konštatovali, aj keď sa zjavil na zemi ako telom obmedzený človek, predsa vesmír zjavuje jeho Nekonečnosť a Neobmedzenosť, jeho nesmiernu silu. Naozaj zdvihnite oči k nebu, alebo si prečítajte knihu o Vesmíre a pochopíte, ako nesmierne mocný je ten, ktorý rozhádzal vo vesmíre Galaxie, ktorý z jedného bodu rozhýbal všetok pohyb vesmíru, ktorý svojou podivuhodnou mocou spôsobil, že naša zem sa točí okolo Slnka a tak ticho a lahodne ide vesmírom, že si to ani neuvedomuje. „Taká nesmierna je jeho moc a sila.”
A dnes počujeme, že tento nesmierny Boh má o nás osobný záujem. Žijeme v dobe, v ktorej na nás doliehajú rôzne situácie vyvolávajúce stres. Vo svete existujú ohniská napätia. Takéto ohniská existujú aj v našich vzťahoch. Čo nám do tejto našej situácie môže a chce povedať Božie Slovo? Boh, o ktorého úžasnosti sme počuli, nám skrze proroka Izaiáša v dnešnom čítaní hovorí: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa drží za ruku a hovorí ti: Neboj sa, ja ti pomôžem!” Boh nechce ustrašené deti. Strach je ovocím nedôvery. Boh nás stvoril pre vieru, nádej a lásku. A dokonalá láska vyháňa strach. Boh nechce, aby sme sa ho báli, ale aby sme ho miloval. A ak chce, aby sme sa ho báli, ako to často zdôrazňuje Mojžiš, tak len preto, aby sme sa ho naučili poslúchať a tak dospeli k láske. Bázeň Božia, ktorá je čnosťou, je niečím iným ako strach z Boha. Bázeň božia je strachom z toho, aby som priateľstvo a lásku tohto úžasného Boha nestratil. Veľmi často sa stáva, že ľudia, ktorí nechodia do kostola a zdanlivo nepatria medzi veriacich, majú viacej dôvery v Život ako my, ktorí sme deťmi Života.
Všetci vieme, čo pre nás znamená ruka, ktorej sa môžem držať v tme. Vieme veľmi dobre, čo znamená ruka otca pre malé dieťa. Otcova ruka spôsobuje, že sa prestávame báť. A Boh, ten mocný Pán, ktorý rozhádzal vo vesmíre svety, ten mi hovorí: „Ja som Pán Tvoj Boh, ktorý ťa drží za ruku a hovorí ti: Neboj sa, ja ti pomôžem. Neboj že sa červíček Jakub, hŕstka Izraela, ja sám ti pomôžem”. Na každom kroku nám Boh pomáha, v každej chvíle nám Boh pomáha, veď bez jeho pomoci by sme ani neboli a ani nemohli niečo dokázať.
Prečítam vám svedectvo jedného 17 ročného chlapca, ktorý prežil klinickú smrť, keď si pri skoku do vody poranil chrbticu a takmer sa utopil. Nebol vychovaný vo viere, ale hneď pochopil, že bytosť s ktorou sa stretol je Ježiš Kristus: „Zrazu sa udialo niečo nádherné. Ježíš Kristus, to žiarivé svetlo – si ma vzal k sebe do náručia. Objal ma ako, keď napr. doma vezmete svoje miminko do náručia a jemne s ním húpate, aby ste mu prejavili svoju lásku. Bolo to úplne šialené. Taký prúd emócii, tak na to som nebol zvyknutý, ale napriek tomu to bolo tak hrejivé a milé… Ja som si v tej chvíli uvedomoval, že sa netopím vo vode, ale že som úplne „utopený“ v láske a dobrote Ježiša Krista!
Poznáte ten pocit, keď sa po prvý krát dotknete svojej lásky, prechádza vami tisíc voltov, telo vám brní, srdce vám chce vyskočiť z hrudníku, cítite každý tep, trasie sa vám hlas a ruky, cítite že vaše srdce je schopné pojať trebárs aj celý svet… Áno, to je láska. Ale to, čo som tam v ten čas prežíval bola ešte iná LÁSKA. Bolo to tisíckrát silnejšie. Nechcem aby to vyznievalo nejako preduchovnele. Veď ešte v tej chvíli som bol neveriaci materialista až hanba.
Napriek tomu to bolo niečo tak abnormálne a plné skutočnej LÁSKY od Ježiša Krista, že sa tomu nedalo brániť. Taký pocit som nikdy predtým vo svojom živote nezažil. Bola to LÁSKA, ktorú pred tým a ani dnes nezažívam. Znovu to zažijem asi zas až v nebi. Pokúsim sa tu LÁSKU k niečomu pripodobniť alebo ju porovnať. Lásku zažívame v sexe, k veciam, k ľudom a vo snoch. Avšak ani to najvášnivejšie milovanie s manželkou sa nedá s LÁSKOU Ježiša Krista porovnať, milujem americké autá, ale ani Cadilac alebo Chrysler 300C nie je nič proti tomu pocitu, milujem mäso v akejkoľvek pečenej podobe, avšak ani bažant pečený na vine s cesnakom, paradajkami a bazalkou, je nič v zrovnaní s tým, ako sa ma dotkla LÁSKA Ježiša Krista. Jak vám to môžem ešte lepšie vykresliť? Poznám ako aj vy tisíce slov, pojmov, pocitov a emócii, ale nepoznám slová, ktorými by som to mohol hlbšie vyjadriť.
Ale ten zážitok LÁSKY pokračoval ďalej. Cítil som silne tri zaujímavé skutočnosti. Za prvé: Ježíš Kristus ma poznal! Vedel kto som a ako sa menujem. Poznal celý môj život a každý môj skutok, ktorý som do svojich sedemnástich rokov vykonal! Pripadal som si ako priehľadný pohár so zavareným kompótom do ktorého krásne vidíte, ale pohár o tom nevie. Za druhé: Ja som ho ešte minútu predtým nepoznal. Kresťanstvo bolo pre mňa smiešnym blúznením pre starých ľudí. Za tretie: LÁSKA, ktorou ma zalial mi nič nevyčítala, neodsudzovala ma za zlé skutky a bola bezpodmienečná! To bolo tak zvláštne. Tu na Zemi milujeme láskou, ktorá je vždy podmienená (manželstvo, sex, pracovné vzťahy, priateľstvo, rodičovstvo, láska k veciam…). On mi nič nevyčítal aj napriek tomu, že ma poznal a že by bolo čo. Cítil som sa prijatý taký aký skutočne som!
Zakončím Božím slovom, ktoré zaznelo prostredníctvom proroka Izaiáša: „Ja som Pán, Tvoj Boh, ktorý ťa drží za ruku a hovorí ti: „Neboj sa, Ja ti pomôžem!““