02. adventná nedeľa „C“ – (Lk 3,1-6)
Dnešné evanjelium nám opisuje vystúpenie a pôsobenie predchodcu Pána, sv. Jána Krstiteľa. Ján kázal krst pokánia na odpustenie hriechov. Modernému kresťanovi nie je toto slovo veľmi jasné a predsa potreba pokánia patrí k základným požiadavkám biblickej zvesti a evanjelia zvlášť. Pokúsime sa teraz spoločne lepšie porozumieť, čo od nás žiada Ján Krstiteľ. V hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom tešuva a to je odvodené od slova Suva = návrat. „Suva Jisrael ad Hase elokecha“ – „Vráť sa, Izrael, k Hospodinovi, tvojmu Bohu!“ Toto slovo vyjadruje požiadavku na zmenu orientácie celého života, zvyknete hovoriť o obrátení. Sv Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá Bohu Otcovi: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia.“ (List Korinťanom). Zároveň slovo pokánie vyjadruje aj šťastné a radostné pocity návratu väzňa zo žalára, alebo zajatcov zo zajatia. Je to radostný návrat domov, návrat k Otcovi.
V gréčtine sa pre pokánie užíva termín metanoia. To slovo je výzvou: „zmeňte zmýšľanie!“ a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. My sme sa vzdialili Bohu aj spôsobom nášho myslenia. Akoby nám Boh hovoril: „Keď sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte myslieť ako myslím Ja.“ Božie Slovo nám zjavuje ako myslí Boh. Preto skutočne pokánie začína tam, kde sa staneme učeníkmi Ježiša, tam, kde človek začne brať Božie Slovo vážne. Zmeňte zmýšľanie, nie v zmysle iného ľudského spôsobu zmýšľania, ale ako hovorí apoštol: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2,5-8)
Po prvotnom hriechu, keď si človek miesto Boha vybral seba, sa všetci rodíme poznamenaný tým, že na tróne nášho srdca namiesto Božieho Slova vládne naše Ego. Preto náš najväčší hriech a podstata každého hriechu je predovšetkým „bezbožnosť“ (ASEBEIA), akási hriešna sebestačnosť voči Bohu. Človek sa po dedičnom hriechu rodí ako sebavlastniaci, sebec plný seba lásky a sústredený na seba. Vo svojej hriešnosti odmieta uznať Boha ako Boha, nechce Mu byť vďačný a ani ho oslavovať ako Boha. Preto potrebujeme obrátenie od egoizmu k láske k Bohu, od sebavlastnenie k vydanosti a odovzdanosti, od bezbožnosti k vďačnosti a oslave Boha. Do stavu odmietnutie Boha zaznieva výzva k pokániu. Táto výzva nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, ale vnútorné pokánie, ktoré je radikálne novým zameraním celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti.
Veľmi často si zamieňame pokánie so spoveďou. Keby naša spoveď bola správne prežitá, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je skutočným pokáním. Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Základné skutok nášho pokánia je prijať do svojho života Božiu vládu v osobe Ježiša Krista. A toto sa deje prostredníctvom viery, nádeje a lásky. V pokánie ide o rast v týchto božských cnostiach. Vnútorné pokánie kresťana môže mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k druhým.
Modlitba, pôst a almužna od pradávna platili ako prostriedok na odpustenie hriechov. Podľa názoru prvotnej Cirkvi vrúcna modlitba „Otče náš“ spôsobuje odpustenie hriechov a podlá sv. Jána Zlatoústeho veľkú účinnosť na odpustenie hriechov ma modlitba žalmov. Tobiáš povedal svojmu synovi: „Almužna oslobodzuje od každého hriechu, aj od smrti a nedopustí, aby duša prišla do pekla.“ Aj stotník Kornelius si získal Božiu milosť modlitbou a almužnou. Anjel mu povedal: „Kornélius, tvoje modlitby a almužny vystúpili pred Boha ako pamätník, Boh vypočul tvoje modlitby a rozpamätal sa na tvoje almužny!“ (Sk 10,4).
K odpustenie hriechov vedie aj úsilie vynaložené na zmierenie s blížnym, kajúce slzy, starosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a skutky lásky, ktorá „prikrýva množstvo hriechov“. Skutky slúžiacej a pomáhajúcej lásky môžu byť takým prejavom pokánia, ktorému náš dnešný svet najlepšie rozumie. Skutky sebazaprenia pripadajú dnešnému človeku veľmi abstraktné, ale pochopí ich, ak ich dáme do súvislosti s pozitívnymi skutkami slúžiace lásky. Každý skutok, ktorý je výrazom nášho nasledovania Krista, vedie k odpusteniu hriechov. Ďalšou formou pokánia je čítanie Písma. Čítanie sv. Písma a hlásania Božieho slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriaceho má silu. Svätý Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – „Sviatosť počutie (počúvania)“. Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Slová svätého evanjelia nech zmyjú naše previnenia.“ Je prirodzené, že slová evanjelia neúčinkujú čírym počúvaním, ale spôsobujú odpustenie natoľko, nakoľko sa prijímajú s vierou. Vtedy totiž rozväzujú v človeku sily, ktoré sú schopné premeniť štýl života, čiže prehĺbiť vieru, nádej a lásku.
Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, lebo v nej je sprítomnená obeť Krista, ktorý nás zmieril s Bohom: ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života: Eucharistia je liekom, ktorým sme zbavovaní každodenných vín a chránení pred smrteľnými hriechmi. Práve sv. prijímanie rieši problém nášho najväčšieho hriechu, našej bezbožnosti a hriešnej sebestačnosti. V ňom sme vyzvaný prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. V ňom sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý prebýva v našom srdci. Keď sa účasť na Eucharistii zakladá na hlbokej viere, že sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Kristom, ale aj s ostatnými prijímajúcimi, spôsobuje obnovenie života a odpustenie hriechov. Dôvod spočíva v tom, že pri takejto účasti, prijímajú veriaci spoločne telo, ktoré sa obetuje za nich a požívajú spoločne krv, ktorá sa vylieva za nich na odpustenie hriechov.
Je isté, že odvrátiť sa od hriechu, roztrhať nerestné zväzky a priznať si zlyhanie a slabosť, nie je príjemná záležitosť, ale pohľad na obnovu života v Bohu skrze vieru, nádej a lásku, vnáša do pokánie radosť. V návrate domov, v návrate do otcovského náručia prepuká vždy radosť. Sv Anton Paduánský hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. A prísny dominikán Savonarola počíta medzi znaky pravého pokánia radosť a jasanie srdce a oslavnú chválu Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu. O sv. Františkovi čítame: „I keď František ešte nekázal ľudu verejne, idúc cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.“ A brat Egid hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný otec, pretože vám hovorí to najlepšie!“