02. adventná nedeľa „B“ – (Mk 1,1-8)
Dnešné evanjelium nám opisuje vystúpenie a pôsobenie predchodcu Pána Ježiša, sv. Jána Krstiteľa. Sv. Ján hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Modernému kresťanovi nie je toto slovo veľmi známe a predsa potreba pokánia patrí k základným požiadavkám biblickej zvesti a evanjelia zvlášť. Pokúsime sa teraz spoločne lepšie porozumieť, čo od nás žiada Ján Krstiteľ.
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB”. Toto slovo vyjadruje požiadavku na zmenu orientácie celého života. Zvykneme hovoriť o obrátení. Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá Bohu Otcovi: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia.” (List Korintským). Zároveň toto slovo šub vyjadruje aj šťastné a radostné pocity návratu väzňa zo žalára, alebo zajatca zo zajatia. Šub to je radostný návrat domov (návrat k Otcovi). V návrate domov, v návrate do Otcovského náručia prepuká vždy radosť.
V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!” My sme sa vzdialili Bohu i spôsobom nášho myslenia. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte myslieť ako myslím Ja“. Božie Slovo nám zjavuje ako myslí Boh. Preto skutočne pokánie začína tam, kde sa staneme učeníkmi Ježiša, tam, kde človek začne brať Božie Slovo vážne.
Po prvotnom hriechu, keď si človek namiesto Boha vybral seba, sa všetci rodíme poznačený tým, že na tróne nášho srdca namiesto Božieho Slova vládne naše Ego. Preto náš najväčší hriech a podstata každého hriechu je predovšetkým „bezbožnosť” (ASEBEIA), akási hriešna sebestačnosť voči Bohu. Človek sa po dedičnom hriechu rodí ako seba vlastniaci, sebec plný seba lásky a sústredený na seba. Vo svojej hriešnosti odmieta uznať Boha ako Boha, nechce Mu byť vďačný a ani ho oslavovať ako Boha. Preto potrebujeme obrátenie od egoizmu k Láske, k Bohu. Od seba – vlastnenia k vydanosti a odovzdanosti. Od bezbožnosti ku vďačnosti a oslave Boha.
Do stavu odmietnutia Boha zaznieva výzva k pokániu. Táto výzva nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, ale vnútorné pokánie, ktoré je radikálne novým zameraním celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti.
Veľmi často si zamieňame pokánie so spoveďou. Keby naša spoveď bola správne prežitá, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je skutočným pokáním. Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Základný skutok nášho pokánia je prijať do svojho života Božiu vládu v osobe Ježiša Krista. A toto sa deje prostredníctvom viery, nádeje a lásky. V pokání ide o rast v týchto božských čnostiach.
Vnútorné pokánie kresťana môže mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k druhým. Modlitba, pôst a almužna od pradávna platili ako prostriedok na odpustenie hriechov. Podľa názoru prvotnej cirkvi vrúcna modlitba „Otče náš” spôsobuje odpustenie hriechov a podlá sv. Jána Zlatoústeho veľkú účinnosť na odpustenie hriechov ma modlitba žalmov. Tobiáš povedal svojmu synovi: „Almužna oslobodzuje od každého hriechu, aj od smrti a nedopustí, aby duša prišla do pekla.” Aj pohanský stotník Kornelius v Sk si získal Božiu milosť modlitbou a almužnou. Anjel mu povedal: „Kornelius, tvoje modlitby a almužny vystúpili pred Boha ako pamätník, Boh vypočul tvoje modlitby a rozpomenul sa na tvoje almužny” (Sk 10,4).
Tak isto ako prostriedok k odpusteniu hriechov je aj úsilie vynaložené na zmierenie s blížnym, kajúce slzy, starosť o spásu blížneho, príhovor svätých a skutky lásky, ktorá „prikrýva všetky hriechy”. Skutky slúžiacej a pomáhajúcej lásky môžu byť takým prejavom pokánia, ktorému náš dnešný svet najlepšie rozumie. Skutky sebazaprenia pripadajú dnešnému človeku veľmi abstraktné, ale pochopí ich, ak ich dáme do súvisu s pozitívnymi skutkami slúžiacej lásky. Každý skutok, ktorý je výrazom nášho nasledovania Krista, vedie k odpusteniu hriechov.
Ďalšou formou pokánia je čítanie Písma. Čítanie sv. Písma a hlásanie Božieho slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriaceho ma silu. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile”. Sviatosť počutia (počúvania). Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Skrze slová evanjelia, nech Boh zmije naše previnenia”. Je prirodzené, že slová evanjelia neúčinkujú čírym vypočutím, ale spôsobujú odpustenie natoľko, nakoľko sa prijímajú s vierou. Vtedy totiž rozväzujú v človeku sily, ktoré sú schopné premeniť štýl života, čiže prehĺbiť vieru, nádej a lásku.
Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Krista, ktorý nás zmieril s Bohom: ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života: Eucharistia je liekom, ktorým sme zbavovaní každodenných vín a chránení pred smrteľnými hriechmi. Práve sv. prijímanie rieši problém nášho najväčšieho hriechu, našej bezbožnosti a hriešnej sebestačnosti. V ňom sme vyzvaný prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. V ňom sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý prebýva v našom srdci. Keď sa účasť na Eucharistii zakladá na hlbokej viere, že sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Kristom, ale aj s ostatnými prijímajúcimi, spôsobuje obnovenie života a odpustenie hriechov. Dôvod spočíva v tom, že pri takej účasti prijímajú veriaci spoločné telo, ktoré sa obetuje za nich a požívajú spoločne krv, ktorá sa vylieva za nich na odpustenie hriechov.
Je isté, že odvrátiť sa od hriechu, roztrhať nerestné zväzky a priznať si zlyhanie a slabosť, to nieje príjemná záležitosť, ale upriamenia sa na obnovu života v Bohu skrze vieru, nádej a lásku, vnáša do pokánia radosť. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. A prísny dominikán Savonarola počíta medzi znaky pravého pokánia radosť a jasanie srdca a oslavnú chválu Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.
O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.” A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný otec, lebo vám hovorí to najlepšie”.