02. adventná nedeľa „A“ – (Mt 3,1-12)
Dnešné evanjelium nám opisuje vystúpenie a pôsobenie predchodcu Pána Ježiša, sv. Jána Krstiteľa. Sv. Ján hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.” Modernému kresťanovi nieje toto slovo moc známe a predsa potreba pokánia patrí k základným požiadavkám biblickej zvesti a evanjelia zvlášť.
V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!” Akoby nám Boh hovoril, ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie. Božie Slovo nám zjavuje ako myslí Boh. Preto pravé pokánie začína tam, kde sa staneme učeníkmi Ježiša. Pravé pokánie môže začať tam, kde človek začne brať Božie Slovo úplne vážne.
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB”. Toto slovo vyjadruje šťastné a radostné pocity návratu väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu alebo zajatca zo zajatia. Šub to je radostný návrat domov (návrat k Otcovi). Ale toto slovo súčasne znamená úplne inú orientáciu našich životov. Odvrat od egoizmu k láske k Bohu. Od sebavlastnenia k vydanosti a odovzdanosti. V návrate domov, v návrate do Otcovského náručia prepuká vždy radosť. Skutočnosť pokánia si môžeme predstaviť ako výšivku. Jedna strana je plná uzlíkov, ale na druhej strane sa objavuje pekná výšivka. Tá škaredá strana nám predstavuje zápas s hriechom. Na druhej strane je návrat k Nebeskému Otcovi.
Naším hriechom je predovšetkým „bezbožnosť” (ASEBEIA). Človek sa po dedičnom hriechu rodí ako sebavlastniaci sebec plný sebalásky a sústredený na seba. Vo svojej hriešnosti odmieta uznať Boha ako Boha, nechce Mu byť vďačný a ani ho oslavovať ako Boha.
Do tohoto stavu odmietnutia zaznieva výzva k pokániu. „Robte pokánie, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo.” Táto výzva nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, „vrecovinu a popol”, pôsty a umŕtvovania, ale vnútorné pokánie, ktoré je radikálne novým zameraním celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti.
Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá Bohu Otcovi: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia.” (List Korintským).
Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Pokánie sa v kresťanstve završuje hnutím, ktoré sa nazýva viera – nádej – láska. V pokání ide o rast v týchto božských čnostiach. Je isté, že odvrátiť sa od hriechu, roztrhať nerestné zväzky a priznať si zlyhanie a slabosť, to nieje príjemná záležitosť, ale upriamenia sa na obnovu života v Bohu skrze vieru, nádej a lásku, vnáša do pokánia radosť. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. A Savonarola počíta medzi znaky pravého pokánia radosť a jasanie srdca a oslavnú chválu Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.
Vnútorné pokánie kresťana môže mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k druhým. Tak isto označujú ako prostriedok k odpusteniu hriechov vynaložené úsilie na zmierenie s blížnym, kajúce slzy, starosť o spásu blížneho, príhovor svätých a skutky lásky, ktorá „prikrýva všetky hriechy”. Obrátenie sa uskutočňuje v každodennom živote, a to úkonmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, konaním spravodlivosti a práva a ich obranou, vyznávaním vín bratom, bratským napomínaním, spytovaním svedomia, duchovným vedením, prijímaním utrpenia, trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť. Najbezpečnejšou cestou pokánia je vziať svoj každodenný kríž a nasledovať Ježiša.
Skutky slúžiacej a pomáhajúcej lásky môžu byť takým prejavom pokánia, ktorému náš dnešný svet najlepšie rozumie. Skutky sebazaprenia pripadajú dnešnému človeku veľmi abstraktné, ale pochopí ich, ak ich dáme do súvisu s pozitívnymi skutkami slúžiacej lásky. Modlitba, pôst a almužna od pradávna platili ako prostriedok na odpustenie hriechov. Tobiáš povedal svojmu synovi: „Almužna oslobodzuje od každého hriechu, aj od smrti a nedopustí, aby duša prišla do pekla.” Aj pohanský stotník Kornelius v Sk si získal Božiu milosť modlitbou a almužnou. Anjel mu povedal: „Kornelius, tvoje modlitby a almužny vystúpili pred Boha ako pamätník, Boh vypočul tvoje modlitby a rozpomenul sa na tvoje almužny” (Sk 10,4).
Podľa názoru prvotnej cirkvi vrúcna modlitba „Otče náš” spôsobuje odpustenie hriechov a podlá sv. Jána Zlatoústeho veľkú účinnosť na odpustenie hriechov ma modlitba žalmov. Každý skutok, ktorý je výrazom nášho nasledovania Krista, vedie k odpusteniu hriechov. Ďalšou formou mimosviatostného pokánia je čítanie Písma. Čítanie sv. Písma a hlásanie Božieho slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriaceho ma silu. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile”. Sviatosť počutia (počúvania). Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Skrze slová evanjelia, nech Boh zmije naše previnenia”. Je prirodzené, že slová evanjelia neúčinkujú čírym vypočutím, ale spôsobujú odpustenie natoľko, nakoľko sa prijímajú s vierou. Vtedy totiž rozväzujú v človeku sily, ktoré sú schopné premeniť štýl života, čiže prehĺbiť vieru, nádej a lásku.
Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Krista, ktorý nás zmieril s Bohom: ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života: Eucharistia je ako liek, ktorým sme zbavovaní každodenných vín a chránení pred smrteľnými hriechmi. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému boju. Keď sa účasť na Eucharistii zakladá na hlbokej viere, že sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Kristom, ale aj s ostatnými prijímajúcimi, spôsobuje obnovenie života a odpustenie hriechov. Dôvod spočíva v tom, že pri takej účasti prijímajú veriaci spoločné telo, ktoré sa obetuje za nich a požívajú spoločne krv, ktorá sa vylieva za nich na odpustenie hriechov.
O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.” A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný Otec