02. adventná nedeľa „A“ III – (Mt 3,1-12)
Dnešné evanjelium nám opisuje Pánovho predchodcu, sv. Jána Krstiteľa, ktorý nás vyzýva: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.” Dnešným kresťanom nie je slovo pokánie celkom jasné a predsa potreba pokánia patrí k základným požiadavkám evanjelia. Často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté, pokánie je významovo širší pojem ako „spoveď“. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu. Pokúsme sa lepšie pochopiť, čo sa od nás očakáva.
Adam zhrešil tým, že si zobral život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“. Prvotný hriech spôsobil, že sa rodíme v stave bezbožnosti (ASEBEIA), bez Božej Lásky v srdci a z nej pramení naša morálna bezmocnosť, ďalšie hriechy sú jej ovocím. A teda základný skutok pokánia je znovu prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Slovo „viera“ v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, má asi taký zmysel, ako nechať sa viesť. Je to opak toho čo urobil Adam.
Ježišova výzva k pokániu nekladie prednostne dôraz na vonkajšie skutky, vrecovinu, popol, pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca. Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo. Toto obrátenie srdca sprevádza spásonosný smútok. Tým, že naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, zachveje sa hrôzou z ťarchy hriechov a začína sa báť uraziť Boha a odlúčiť sa od Neho. Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá pre Boha, jeho Otca: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia.” (List Korintským).
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB”. Toto slovo vyjadruje radosť z návratu väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu. Pokánie to je radostný návrat domov k Otcovi. Podľa otcov patrí medzi znaky pravého pokánia radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života, musí sa stále prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.
Vnútorné pokánie môže mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe, k Bohu a k blížnym. Aby to ale bolo skutočné kresťanské pokánie, musí to byť postavené na prijatí Krista. Čítanie Písma Sv., modlitba liturgie hodín a Otčenáša, každý úprimný úkon Bohopocty v nás oživuje ducha obrátenia a prispieva k odpusteniu hriechov. Počúvanie Božieho slova ma silu.
Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša. V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín „metanoia“. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!” a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Zmeňte zmýšľanie, nie v zmysle iného ľudského spôsobu zmýšľania, ale ako hovorí apoštol: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.” (Flp 2,5-8)
Na mnohých miestach evanjelia nachádzame Ježišovu výzvu: „Čiňte pokánie!“ Pokánie sa koná a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, mám to napraviť. Pán Ježiš nesľubuje: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v poriadku!“ Spoveď je len malou čiastkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života. Pokánie to je zrieknutie sa sebavlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi.
To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nie je v poriadku. Pokánie je boj s naším sebectvom. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením žiť len pre seba a podlá seba. Celá skutočnosť možnej pozitívnej zmeny spočíva v prijatí Božieho Syna. Ide o Znovu – vtelenie Božieho Slova, aby sa aj v nás Božie Slovo stalo Telom. To čo nazývame „svätým prijímaním”, nespočíva len v tom, že otvoríme ústa po tom, čo sme povedali „Amen” k Telu Kristovmu. Vo svätom a životodarnom prijatí Božieho Syna ide predovšetkým o to, aby sa Božie Slovo, II. Božská osoba stala riadiacim princípom – životom, môjho života. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Je to základný predpoklad duchovného boja. Ak nie je Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom. A naopak: „Kristus vo vás, nádej slávy”.
Držme sa Ježišových slov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ Ide o to, aby sa ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania a uvoľniť ho Bohu. Zapretie seba to je snaha zrieknuť sa tohto vedúceho postavenia. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Nechcieť byť stredom všetkého. Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Krista, ktorý nás zmieril s Bohom: ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života. Eucharistia rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V nej sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyžaduje Ježiš. On je náš životný štýl. Nemôžeme koketovať s hriechom, keď chceme pristupovať k Eucharistii.
Prvotný hriech vytvoril taký pancier medzi nami a Bohom, že sa navzájom nevnímame. Vševediaci a všetko vidiaci Boh hľadá človeka, ako by ho nevidel: „Adam, kde si?“ Boh a človek sa už nevnímajú a vôbec si nerozumejú. Neexistujú v tom istom duchu. Kvôli tejto tragédie prišiel Ježiš, aby nás naučil, ako znovu nadviazať prerušené životodarné spojenie skrze vieru, nádej a lásku a aby nám znovu zjavil krásu a moc Bohočloveka. Boh je Nesmierna Blaženosť, ale môžeme Ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme. Po dedičnom hriechu sme ako rozladené rádio. Hoci sú v éteri okolo nás rádiové vlny, na ktorých je krásna hudba, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ si nenaladíme prijímač na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou Božie Slovo a tým naladením súhlas s Ním.
Ježiš zjavuje moc, ktorá pramení do ľudského života, skrze spojenectvo s Bohom. Jeho ľudské srdce je podstatne zjednotené s Božím Slovom. Božie Slovo je ako operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať na svoje srdce, aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak ako pred inštaláciou je dobré prečítať si načo daný systém slúži, čo vyžaduje a čo spôsobuje, tak aj my ak chceme Ježiša prijať, musíme najprv poznať Božie Slovo, aby sme vedeli k čomu hovoríme svoje „Áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaže všetky predošlé súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu života, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva „Kristus – Bohočlovek“, mohla úplne prejaviť. Ježiša máme prijať ako Slovo, ako Telo, ako Život, ako Pravdu, ako svoju Cestu. Kto to robí, stáva sa Božím priateľom, synom a dcérou Najvyššieho. Kto to nerobí, i keď chodí do kostola, ešte stále nepatrí do okruhu Božích priateľov.