02. adventná nedeľa „A“ II – (Mt 3,1-12)
Dnešné evanjelium nám opisuje vystúpenie a pôsobenie sv. Jána Krstiteľa. Sv. Ján Krstiteľ hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.” Súčasnému kresťanovi slovo pokánie nieje veľmi jasné a predsa potreba pokánia patrí k základným požiadavkám biblickej zvesti a evanjelia zvlášť. Pokúsime sa teda spoločne porozumieť, čo od nás žiada Ján Krstiteľ.
V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!” Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte myslieť ako myslím Ja“. Musíme myslieť ináč. Iným spôsobom sa dívať na tento svet i na svoj život v ňom. Božie Slovo nám zjavuje ako myslí Boh. Preto robiť pokánie začíname vtedy, keď sa stávame učeníkmi Ježiša, vtedy, keď začíneme brať vážne Božie Slovo.
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠVB”. Toto slovo vyjadruje požiadavku na zmenu orientácie celého života. Zvykneme hovoriť o obrátení. Zároveň toto slovo švb vyjadruje aj šťastné a radostné pocity návratu väzňa zo žalára, alebo zajatca zo zajatia. Švb to je radostný návrat domov, návrat k Bohu Otcovi. V návrate do Božieho náručia prepuká radosť.
Po prvotnom hriechu, keď si človek namiesto Boha vybral samého seba, sa my všetci rodíme poznačený tým, že na tróne nášho srdca namiesto Božieho Slova sedí a vládne naše Ego. Preto náš najväčší hriech a podstata každého hriechu je „bezbožnosť” (ASEBEIA). Akási hriešna sebestačnosť voči Bohu. Človek sa po dedičnom hriechu rodí ako sebec plný seba lásky a sústredený na seba. Vo svojej hriešnosti odmieta uznať Boha ako Boha, nechce Mu byť vďačný a ani ho oslavovať ako Boha. Preto potrebuje obrátenie od egoizmu k láske k Bohu. Od sebavlastnenia k vydanosti a odovzdanosti. Od bezbožnosti ku vďačnosti a oslave Boha. Práve tie skupiny ľudí, o ktorých menovite píše evanjelium, ukazujú, kam vedie takáto hriešna sebestačnosť.
Prvou skupinou sú farizeji. Ich hriech spočíva v tom, že chcú byť dokonalí bez Boha, čiste svojou ľudskou silou. Keby som dnes mal určiť, kto k ním patrí, musel by som povedať, že sú to tí chodiaci do kostola, ktorí nedovolia Ježišovi vstúpiť do svojho srdca. Po prípade to láskavo urobia raz za rok, ale toto má veľmi ďaleko od skutočnej lásky. Robia Bohu to, čo oni sami ťažko znášajú vo svojom manželstve, keď ich partner pod hocijakou zámienkou odmieta. Bez Božieho zásahu do nášho najintímnejšieho vnútra si s hriechom neporadíme.
Druhou skupinou sú Saduceji, o ktorých Ježiš hovorí, že sa mýlia preto, lebo nepoznajú ani Božie Slovo a ani moc Božiu. V našich pomeroch by sme mohli povedať, že sú to tí kresťania, ktorí z Písma svätého uznávajú len skutočnosť, že Boh svet stvoril, ale o prvotnom hriechu a o vine človeka nič nevedia. A nevedia ani to, že tento svet, v ktorom žijeme je vyhnanstvom z Raja, a že my všetci máme hľadať stratené Božie priateľstvo a že sa musíme obrátiť. Možno ich mýli to, že vyhnanstvo, v ktorom žijeme sa im celkom pozdáva. A pozdáva sa im preto, lebo nikdy nezažili Slávu človeka, ktorú pôvodne v raji prežíval.
Do stavu odmietnutia Boha zaznieva výzva k pokániu. „Robte pokánie, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo.” Táto výzva zdôrazňuje predovšetkým vnútorné pokánie, ktoré je radikálne novým zameraním celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti.
Veľmi často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nieje pokáním. Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Základný skutok nášho pokánia je prijať do svojho života Božiu vládu v osobe Ježiša Krista. Uznať Boží nárok na našu bytosť. A toto sa deje vo svätom prijímaní. Pod svätým prijímaním rozumiem nielen prijatie Kristovho tela v Eucharistii, ale prednostne prijatie Ježiša ako učiteľa, prijatie Božieho Slova. Ale práve toto Božie Slovo nám zjavuje to neslýchané: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.“ A v tomto smere by sa mali obrátiť aj obyvatelia Trstenej. Nielen do kostola chodiť, ale aj Ježiša prijímať a s hriechom nekoketovať ale zápasiť.
Práve sv. prijímanie rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V ňom sme vyzvaní prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. V ňom sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach.
O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte