V dnešnom evanjeliu kladie apoštol Peter Ježišovi otázku, ktorá zaujíma aj nás. Dokedy máme odpúšťať a kedy už nemusíme odpúšťať. Pán Ježiš odpovedá podobenstvom, ktoré odhaľuje našu situáciu vo vzťahu k Bohu, ktorý nám odpúšťa ustavične. 10.000 talentov predstavovalo v tej dobe ročný národný dôchodok celej Palestíny. 100 denárov je výplata za sto pracovných dní. Mohli by sme povedať výplata za štyri mesiace. Určite je táto výplata veľkou sumou, ale je neporovnateľne malá, ak ju porovnáme s ročným národným dôchodkom. Kráľ v tomto podobenstve predstavuje Boha, ktorý nám odpúšťa nesmierne dlžoby zo svojej dobroty. A nielen odpúšťa, ale prepúšťa na slobodu otrokov. On sám má byť vzorom nášho odpúšťania. Tak ako to vidíme v okamžiku Ježišovej popravy na kríži. Boh z najväčšieho zločinu v ľudských dejinách robí prameň odpustenia a vykúpenia. Robí tak preto, lebo je Dobrý. Robí tak z dobroty svojho srdca. A chce, aby sme ho nasledovali.
Problém odpustenia je stále aktuálna téma a my všetci sa musíme naučiť odpúšťať na úrovni svojho srdca. To, čo často nazývame odpustením, je len snahou zabudnúť na to, čo sa stalo. Také odpustenie funguje len dotiaľ, kým nám niekto danú vec nepripomenie. V srdci zostáva po každej zlej skúsenosti bolesť, ktorá vždy znovu oživne, keď si na danú udalosť a ľudí, ktorí v nej hrali svoju rolu, spomenieme. Život nás usvedčuje, že my sami odkázaní len na seba, nevieme takto zo srdca odpustiť.
Každý človek sa počína do tohto sveta s niečím, čo by sme mohli nazvať „prvotnou dôverou“. Prichádzame na svet ako absolútne veriace a preto otvorené bytie schopné prijímať. Táto prvotná dôvera sa prejavuje už v našom prvom nadýchnutí, alebo v prijímaní materského mlieka. Túto prvotnú dôveru by sme mohli definovať, ako presvedčenie o dobrote všetkého, čo nás obklopuje. Toto nás vedie k otvorenosti, ktorá robí krásnym život dieťaťa. V prvotnej dôvere akoby človek nevedel, že existuje aj zlo. Prvotná dôvera spôsobuje, že naša duša je úplne obnažená a priechodná. Je otvorená a schopná prijímať, čo je predpokladom rastu. Táto prvotná dôvera sa v nás stráca po určitých skúsenostiach so zlom. Čo sa v nás deje, keď nám niekto ublíži? Čo robíme, keď nás niekto napadne, poprípade zraní. Aby sa viac toto bolestné zranenie neopakovalo, tak si nasadzujeme pancier. Pancier bol pôvodne myslený ako ochrana pred jedným konkrétnym človekom, ale v skutočnosti nám bráni stretať sa aj s ostatnými ľuďmi a dokonca nám bráni komunikovať s Bohom. Dá sa povedať, že naša civilizácia je civilizáciou dobre obrnených ľudí. Boh na rozdiel od nás je stále absolútne obnažené bytie.
Mnohým ľuďom chýba ten najelementárnejší zážitok dobra, napr. radosť z toho, že sa počali, že sa narodili. Toto je koreň ateizácie sveta. O čo teda ide v odpustení? Čo chce Boh od nás? Nakoľko sme ľudia dobre opancierovaní, cez náš pancier často nemôže k nám preniknúť ani Boh so svojím liečivým vplyvom. Bojíme sa dať pancier dolu, ale ak to neurobíme, nemôže Ježiš liečiť. Čo teda máme robiť, ak chceme vo svojom živote uskutočniť toto odpustenie zo srdca?
Predovšetkým si uvedomiť, že je to nutnosť, že sa jedná o požiadavku samotného Boha. Je to podmienka nášho uzdravenia a našej spásy. Toto je absolútna nutnosť, ktorá sa nedá na ceste uzdravenia a spásy obísť. V knihe Sirachovej nachádzame túto múdrosť: „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý?“ Existuje reálna spojitosť medzi odpustením a uzdravením chorého človeka. Je to skúsenosť, s ktorou sa stretávame v bežnej pastorácii i v medicíne. Koľko krát sa stane, že sa človek začne uzdravovať, až keď odpustí zo srdca.
Je potrebné analyzovať svoje srdce a hľadať v ňom všetky bolestivé miesta. Ak spustíme film svojich spomienok, zistíme, že určité veci bolia i po dlhom čase, ktorý od ich reálneho zážitku uplynul. Práve tieto udalosti musíme znovu prežiť pod božím pohľadom. Pozrieť sa na nich očami viery. Sv. Pavol v liste Hebrejom hovorí: „Bratia, nepohŕdajte Pánovou výchovou, všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu“. Viera mi hovorí, že môj život nie je zhlukom náhodilosti a nezmyslov, ale že som predmetom výchovy samotného Boha, ktorý svoju pozornosť stále upriamuje na mňa, k môjmu dobru. Teda je potrebné tieto skutočnosti znovu spracovať s vierou.
Odpustenie zo srdca je podmienené z našej strany ochotou odpustiť. Samotné slovo odpustiť naznačuje, že máme čosi pustiť, čohosi sa zriecť. Pustiť pomstu zo svojich rúk. Zároveň však potrebujem pomoc Ducha Svätého, aby som dokázal odpustiť zo srdca. „Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh). Pamätaj na Božiu bázeň a nehnevaj sa na blížneho! Pamätaj na zmluvu Najvyššieho a prepáč vinu blížnemu!“ Každá svätá omša nám sprítomňuje zmluvu s Najvyšším, v každej svätej omši vidíme úžasnú mieru Božieho odpustenia, ktoré z kríža udeľuje Spásu. Zmluva s Najvyšším sa uskutočnila v obetovaní tela a krvi Ježiša Krista. Tu hľadajme silu k odpusteniu. Sv. Ambróz hovorí: „Tento chlieb je odpustením hriechov!“
V snahe o úplne odpustenie musíme ísť ešte ďalej. Musíme sa snažiť odpúšťať tou istou mierou, akou my sami potrebujeme odpustenie. Boh nám odpúšťa neporovnateľne viac, ako sa žiada od nás odpustiť. Každý hriech, ktorým nám ktosi ublížil, sa dotkol nielen nás, ale samotného Krista, ktorý sa snami úplne solidarizuje a tvorí základ našich bytostí. Všimnime si, že Pán Ježiš na kríži neprehlasuje: „Otče, odpúšťam im!“ ale „Otče, odpusť im!“. Teda máme prosiť Boha, aby On sám v nás odpustil.
Znakom skutočného odpustenia je schopnosť zbožne sa modliť za tých, ktorí nám ublížili. V tejto modlitbe sa naša rana mení na prameň súcitu. Viac nás trápi to, že bol porušený Boží zákon, ako skutočnosť, že bolo zrovna nám ublížené. Na druhej strane procesu odpustenia stojí schopnosť žehnať. „Nepreklínajte, žehnajte!“ tak nás vyzýva apoštol.
Sv. František vo svojom výklade k modlitbe Otčenáš, hovorí: „Ako i my odpúšťame svojím vinníkom; a pretože nedokážeme odpustiť úplne, nauč nás, Pane, odpúšťať úplne, aby sme pre tvoju lásku dokázali opravdivo milovať svojich nepriateľov a zbožne sa za nich modliť, aby sme nikomu neodplácali zlým a zlé a snažili sa kvôli tebe pomáhať všetkým.“