6. Veľkonočný piatok
Dnes si budeme hovoriť o svedectve v Duchu Svätom v zmysle vedenia ľudí ku Kristovi vždy a všade, využívania každej príležitosti na rozprávanie sa o Ňom a o uznaní toho za najdôležitejšiu úlohu. Akým spôsobom môžeme dôjsť k takému svedectvu?
Vydávanie svedectva vyplýva z pevnej koncepcie kresťanského života. Na otázku: „Čo znamená podľa teba byť kresťanom?“, môžeme dostať rôzne odpovede. V našom tradičnom katolíckom prostredí veľmi často počujeme takúto odpoveď: „Byť kresťanom znamená, byť pokrstený, chodiť v nedeľu do kostola, veriť v to, čo učí cirkev, plniť prikázania, prijímať sväté sviatosti.
Teda vo vedomí ľudí, ktorí takto odpovedajú na túto otázku, byť kresťanom je záležitosť určitej praxe, či určitých podmienok, ktoré človek musí splniť. Podmienok často formálnych, vonkajších, ba možno azda aj povedať, organizačných. „Patrím do organizácie, ktorá sa nazýva katolícka cirkev, teda musím plniť určité požiadavky“.
Avšak je možné sa iným spôsobom presvedčiť, čo pre niekoho znamená: „byť kresťanom”, keď položíme otázku takto: „Ktorú udalosť vo svojom živote považuješ za najdôležitejšiu?”
Ak počujeme odpoveď: „Najdôležitejšou udalosťou v mojom doterajšom živote bolo poznanie Ježiša a jeho prijatie ako svojho Pána a Spasiteľa”, tak môžeme položiť druhú otázku: „Čo podľa tvojej mienky, môžeš najväčšieho urobiť pre druhého človeka, aby si mu pomohol?“
Môžeme dostať odpoveď: „Môžem, pomôcť tomu človeku tým, že mu sprostredkujem stretnutie s Kristom, aby aj on poznal Krista a tiež ho prijal, ako svojho Pána a Spasiteľa”. Teda, ak ktosi takto odpovedá, môžeme povedať, že takýto človek je kresťanom.
Musíme priznať, že tieto dva ukázané postoje sa od seba značne rozlišujú. O prvom postoji je ťažko povedať, že ho charakterizuje vedomie toho, že k podstate kresťanského života patrí vydávanie svedectva, lebo ak niekto takto chápe kresťanstvo, ten nie je schopný vydávať svedectvo, ten v najlepšom prípade bude druhého agitovať, aby vstúpil do tej istej organizácie, do ktorej patrí on a plnil požadované podmienky, pretože sa mu to môže ráz zísť, ak nie v tomto živote, tak možno po smrti.
A samozrejme veľmi dobre vieme, že tam, kde ľudia takto chápu podstatu kresťanstva, tam chýba svedectvo a kresťanský život nemá v sebe žiadnu dynamiku, je statický, skostnatelý a mŕtvy. V takomto prostredí chyba snaha o šírenie evanjelia, tam chýba snaha získať iných pre Krista.
Keby kresťania v prvotnej cirkvi takto chápali svoje kresťanstvo, nikto z nás by nebol dnes kresťanom, lebo kresťanstvo by nemohlo pretrvať až do dnešných čias. A vtedy obrovské množstvo ľudí žijúcich na tomto svete by nemalo žiadnu šancu stať sa kresťanmi. Cirkev by možno existovala v Jeruzaleme ako určité náboženské vedomie dedené po predkoch.
Nedá sa pochybovať o tom, že musíme dnes znovu prehĺbiť úsilie o kresťanský životy, aby sa i pre nás stalo samozrejmosťou, že kresťan na otázku o najdôležitejšej veci v jeho živote, hovorí o stretnutí s Kristom a o prijatí ho za svojho Pána a Spasiteľa i o svojej túžbe, aby ľudia, ktorým praje dobro, urobili to isté. Zatiaľ musíme priznať, že máme ďaleko k takémuto chápaniu kresťanského života.
Východní kresťania považuje za skutočného svedka a apoštola, len toho, kto sa očistil od zlého a dosiahol kvalitu kontemplatívnej modlitby, v ktorej sa stretol so vzkrieseným Kristom.
Protestantská pastoračná prax zase vyžaduje aspoň u niektorých denominácii, aby človek, ktorý má byť apoštolom, prežil najprv krst Duchom Svätým. Tieto dve skutočnosti vyjadrujú zrejme to isté, tú istú skutočnosť a to osobné zjavenie sa Krista tomu, kto ho úprimne a celým srdcom hľadá. Bez Neho a bez poznania Jeho nemôžeme vydávať svedectvo. Toto je dôvodom našej neschopnosti vydávať svedectvo, alebo slabosti nášho svedectva.
Je mnoho ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov, majúcich sa sebou už niekoľko rokov alebo možno desiatky rokov kresťanského živote, ktorí však nepriviedli ku Kristovi žiadneho človeka.
Niekto urobil výpočet, z ktorého vyplýva nasledujúci fakt, že v tradičných kresťanských spoločenstvách treba približne 1000 svetských kresťanov, teda laikov a 4 duchovných, aby bol počas 1 roku privedený jeden človek ku Kristovi. Tak hrozne malý výsledok.
Je to s nami podobne, ako to bolo s apoštolom Petrom v 5 hlave Lukášovho evanjelia. Kristus učil zástupy na brehu Genezaretského jazera. Zazrel na brehu dve prázdne lode. Apoštoli mali neúspešnú noc za sebou. O tom si povieme v ďalšej prednáške.