19. pondelok, cyklus II. – (Ez 1,2-5. 24-28c)

„V piaty deň mesiaca — bolo to v piatom roku po odvlečení kráľa Joachina do zajatia — zaznelo Pánovo slovo Buziho synovi kňazovi Ezechielovi v chaldejskej krajine pri rieke Chobar; tam na ňom spočinula Pánova ruka.“ Toto videnie proroka Ezechiela je zvláštne tým, že sa odohralo v cudzine, mimo územia Izraela. Bolo to päť rokov po zajatí. Židia každodenne museli v zajatí zápasiť o svoju vieru, keď mali denne na očiach manifestáciu babylonskej sily. Tá sa prejavovala zvlášť pri okázalých náboženských slávnostiach, keď boli v sprievode vozené sochy božstiev na nádherných vozoch a bohovia a bohyne boli ukazované vo svojom majestáte. Židia z toho mohli prepadať malomyseľnosti, lebo ich neviditeľný Boh sa im v zrovnaní s týmito babylonskými božstvami mohol zdať slabým a neskutočným.

Ezechiel žil uprostred svojich spoluzajatcov pri prieplave Kebar, ktorý sa odpájal z Eufratu a viedol okľukou cez Nippur znovu do Eufratu. Tam došlo k udalosti, ktorá zdanlivo nijako nemohla ovplyvniť spoločenské dianie tej doby. Napriek tomu svojou nesmiernou silou mocne zasiahla do dejín. Táto udalosť je priamo datovaná. V konkrétnej historickej chvíli a na presne uvedenom mieste sa dostalo prorokovi Zjavenie od Boha. Boh hovorí pre konkrétnych ľudí do ich situácie.

V prvom verši, ktorý sme nečítali, sa hovorí o tom, že sa prorokovi otvorili nebesia. Takáto výpoveď sa v Písme Svätom vyskytuje prvý raz tu na tomto mieste, v Novom zákone sa s ňou stretáme znovu pri Ježišovom krste, pri smrti sv. Štefana a v knihe Zjavenia. To naznačuje prekvapujúci, úžas budiaci a len Božou vôľou spôsobený zvrchovaný akt, ktorým sa prejavuje Boh sám v plnosti svojej súdnej a omilosťujúcej moci. Bežne sú nebesia pred ľuďmi uzavreté a čo je v nich utajené, takže skrze ich otvorenie dáva Boh prorokovi nahliadnuť do svojich tajomstiev.

Zjavenie Božie, ktoré urobilo z Ezechiela proroka, je mimoriadne práve tým, že k nemu došlo v cudzej, pohanskej zemi. Podľa súdobých pohanských názorov to bola zem, ktorá bola pod vládou ich miestnych bohov, ktorí im dopomohli k nadvláde nad svetom. A práve tam sa odohrala táto prekvapujúca udalosť: Boh Izraela sa zjavil ako silný Boh, ktorý sa zo svojho slobodného rozhodnutia zjavuje v mocnej zemi nepriateľa, a to bez akéhokoľvek ohľadu na ich moc.

Všetky javy, ktoré sprevádzajú zjavenie Boha sú obvyklé: búrlivý vietor, veľký oblak a žiara. Z tejto žiary sa vynárajú štyri bytosti, ktoré už sv. Irenej z Lyonu stotožňuje so štyrmi evanjeliami, ktoré dohromady tvoria jedno. Každé evanjelium má svoju vlastnú charakteristiku a začiatok každého evanjelia naznačuje symbol evanjelistu. Matúšov znak je človek, lebo jeho evanjelium začína rodokmeňom Ježiša Krista. Evanjelista Marek má znak leva, kráľa púšte, lebo jeho evanjelium začína kázaním sv. Jána Krstiteľa na púšti. Lukášov znak je býk, obetné zviera, pretože začína scénou obetovania v chráme. A symbol Jánov je orol, pre jeho úžasný teologický vzlet na začiatku evanjelia.

Je evidentné, že sa prorokovi zjavuje niečo, čo má byť svedectvom Božej prítomnosti. Zjavenie užíva podobnosť s vecami a udalosťami, s ktorými sa Židia stretali počas svojho zajatia. Prorok vidí Božiu slávu na voze, do ktorého sú zapriahnuté podivné bytosti, a tie sa podobajú pohanským božstvám babylonu. Aj oni musia slúžiť Bohu Izraela ako záprah. I keď vyzerajú mocné, sú predsa v službe jediného Všemohúceho Boha Izraela.

„A nad oblohou, ktorá čnela nad ich hlavami, bolo čosi ako zafírový kameň a podobalo sa to trónu. A na tom, čo sa podobalo trónu, bola postava, ktorá vyzerala ako človek…. takto vyzerala podoba Pánovej slávy. Keď som ju uvidel, padol som na tvár.“ Zaujímavé je toto videnie Božej Slávy, kde v centre stojí oslávený človek. Boh sa zjavuje ako človek, skrze človeka.

Cirkevní otcovia toto videnia stotožňujú s videním Krista, Pravého Boha a súčasne pravého človeka. Človeka, v ktorom sa dokonale uskutočnil Boží plán, o ktorom platí, že je Božím obrazom, Zjavením Boha. Boha ako čistého ducha nemôžeme zmyslami postrehnúť, ale človek je schopný pretlmočiť ducha do hmoty. Skrze jeho ľudské telo sa stáva neviditeľný Boh viditeľným, abstraktný sa stáva konkrétnym, nepochopiteľný sa stáva zrozumiteľným. Ježiš nám zjavuje úžasne pravdy o našej prirodzenosti. Predovšetkým nám zjavuje pravdu o tom, že Boh a človek môžu spolu prebývať v ľudskej prirodzenosti, že ľudská prirodzenosť je schopná prijať Boha. Skutočnosť Vtelenia ďalej ukazuje, že Boh chce prebývať v ľudskej prirodzenosti a napriek ľudskému zlyhaniu nestratil záujem o človeka ako o svoj možný obraz. Boh sa chce skrze človeka zjaviť tomuto svetu. Celé Dejiny spásy ukazujú, že Boh do nášho ľudského sveta vstupuje skrze človeka, doslova v závislosti na človeku. Svet, ktorý nám Boh dal, je skutočne naším svetom a Boh sa v ňom prejaví skrze našu vieru, nádej a lásku, skrze to, čo sme v tele konali dobré.

Krásnu úvahu o poslaní Božieho Syna nachádzame u sv. Ireneja v traktáte: „Proti bludom”: „Nik nemôže poznať Otca bez Božieho Slova, čiže bez Synovho zjavenia, a ani Syna bez Otcovej priazne. Otcovu priazeň však dovŕšil Syn: Otec posiela, Syn je poslaný a prichádza. A Otca, ktorý je pre nás neviditeľný a nevymedziteľný, poznáva jeho vlastné Slovo a hoci je nevysloviteľný, Ono nám ho vyslovuje. A zasa naopak: iba Otec poznáva svoje Slovo. Aj jedno aj druhé zjavil Pán. A preto Syn svojím zjavením zjavuje pravdu o Otcovi. Lebo zjavenie Syna je pravda o Otcovi: veď skrze Slovo sa zjavuje všetko. A Otec na to zjavil Syna, aby sa skrze neho zjavil všetkým a tých, čo mu veria, spravodlivo prijal do neporušiteľnej večnej blaženosti ale veriť mu znamená plniť jeho vôľu. A tak skrze samo stvorenie Slovo zjavuje Boha Stvoriteľa, skrze svet Pána a Pôvodcu sveta, skrze dielo Umelca, ktorý ho vytvoril a skrze Syna toho Otca, ktorý Syna splodil. A toto všetci síce podobne vyslovujú, ale nie podobne veria. Aj skrze zákon a prorokov Slovo podobne ohlasovalo seba i Otca a všetok ľud podobne počúval, ale nie všetci podobne uverili. A Otec sa ukázal skrze ono Slovo, ktoré sa stalo viditeľným a hmatateľným, hoci mu neverili všetci podobne: ale všetci videli v Synovi Otca. Veď to neviditeľné u Syna je 0tec a to viditeľné u Otca je Syn.

Syn v službe Otcovi zdokonaľuje všetko od začiatku až do konca a bez neho nik nemôže poznať Boha. Lebo pravda o Otcovi je Syn, pravda o Synovi je v Otcovi a skrze Syna sa zjavila. A preto Pán povedal: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a tí, ktorým to Syn zjaví.” To „zjaví” nebolo povedané iba do budúcnosti, akoby Slovo začalo zjavovať Otca až vtedy, keď sa narodilo z Márie, ale vzťahuje sa všeobecne na celý čas. Syn je od počiatku pri svojom stvorení a zjavuje Otca všetkým, ktorým chce, kedy chce a ako chce Otec. A preto vo všetkom a skrze všetko je jeden Boh Otec, jedno Slovo, Syn, jeden Duch a jedna spása pre všetkých, čo v neho veria.”