Dnešné evanjelium nám chce čosi povedať o manželstve a konkrétne o krízovom manželstve, ktoré sa schyľuje k rozvodu. Moderný svet suverénne praktizuje rozvody. Na cirkev, ktorá do dnešného dňa rozvod neuznáva a ktorá pre tvrdosť ľudských sŕdc uskutočňuje a dovoľuje iba rozluku, sa súčasný svet pozerá ako na spiatočnícku. Veď je úplne evidentné, že v nepodarenom manželstve trpia všetci: muž, žena, deti a dokonca niekedy i celé okolie. Načo je to dobré, takýto život, povie sa: „Veď’ je neľudské takto žiť. Chodiť v depresii domov: „Čo si zas na mňa vymyslí, z čoho ma zasa bude podozrievať, aký podraz mi zasa pripraví.“ „Kde zasa vymenila zámky, koho si dnes privedie večer domov.“ Sú to skutočne hrozné veci. Niekedy tak útočia na nervy človeka, že mu hrozí, že sa z toho zblázni.
Čo teda, komu dáme dnes za pravdu? Kto má dobré manželstvo, ťažko pochopí rozvádzajúcich sa. Dobré i zlé manželstvo sú dva svety, ktoré si neporozumejú: „Vy sa nebijete, vy sa nehádate, vy sa nepodvádzate? Vaše deti vás uznávajú a poslúchajú?“ „Ty sa netešíš domov z práce k svojmu manželovi a k deťom?”
Keď kňaz sobáši dvoch do seba zaľúbených ľudí, je to krásne. Keby ste pred sobášom povedali týmto dvom: „Vy sa k sebe nehodíte. Vy sa za päť rokov budete tak hrýzť a navzájom si znepríjemňovať životy“, asi by vás vysmiali a pomysleli si: „Čo môžeš vedieť o našej láske, veď by sme za seba dali i svoje životy!” Myslím, že to poznáte lepšie ako ja.
Keď sa človek rozhodol pre manželstvo, keď sa zaľúbil, chce aby to večne trvalo. Keby sme mali v rukách filmy životov a mohli ich pustiť dozadu práve pri týchto krízových manželstvách, zistili by sme, že východisko je takmer to isté ako u tých dobrých manželstiev: Dvaja mladí ľudia, totálne zbláznení do seba. Chlapec ochotný biť sa s každým, kto by jeho drahú urazil. Dievča ochotné postiť sa, aby schudla a viacej sa páčila svojmu fešákovi. Kde je teda chyba? Skúsime to analyzovať.
To, čo z človeka obyčajne postrehneme ako prvé je vonkajší zjav. Oči, uši, ústa, nos, nohy a tak ďalej. Najprv prichádza vnem na úrovni tela. Ktosi sa nám tak páči, že nás úplne rozrušuje a vyvádza z miery. Toto by nemuselo byť ešte zlé, keby niekto už toto nepovažoval za lásku. Dokedy takáto láska trvá? Dovtedy, kým nepríde niekto atraktívnejší, kým sa nezačne spolu komunikovať. Môžu byť veľmi atraktívni ľudia, ktorí, keď otvoria ústa, zistíte, že si s nimi absolútne nerozumiete. Ak mladí ľudia začnú chodiť správnym spôsobom, to znamená, ak sa snažia najprv poznať svoje názory a svoje povahy, svoje duše a až potom, keď zistia, že si duševne a duchovne rozumejú, začnú s nežnosťami, s telesnými prejavmi lásky. Pod telesnými prejavmi lásky nemyslím teraz na veci manželského života, pretože tie sú sväté a patria len do sviatostného manželstva. Pod telesnými prejavmi lásky myslím teraz to, čo sa môže odohrávať medzi snúbencami, keď je už jasné, že ide o vážny vzťah. Totiž dávať svoje telo, bez tejto istoty trvalého vzťahu, znamená ubližovať mu. Skúsim vám to priblížiť.
Ak zažijete niečo krásne, čo sa vo vašej duši udeje, keď to zrazu skončí? Nebudete to niečo podobné, ako keď stratíte niečo veľmi drahé? Šťastie, ktoré nieje trvalé, je hotovým nešťastím! V oblasti ľudského šťastia zaberá pomerne veľké miesto zážitok telesného zblíženia. Ak nieje záruka, že tomu bude tak, keď už nie stále, tak aspoň prevažne, tak je lepšie vôbec tu dobrotu neokúsiť, lebo čím krajší zážitok, o to väčšia bolesť, keď to nenávratne skončí.
Čo teda odporúčam? Ak vás niekto telesne priťahuje, skôr ako by ste sa mu telesne odovzdali, preskúmajte ho po stránke charakteru. Veľmi často si mladí ľudia neberú skutočného človeka, ale svoju vysnenú ilúziu a potom sú veľmi nepríjemne zaskočení realitou. Nevstupujte do manželstva pod vplyvom vášne, dokiaľ nevidíte reálne.
Chodenie, dvorenie, nahováranie býva obyčajne veľmi pekným obdobím spoločného života. Manželia na toto obdobie svojho života radi spomínajú. „To bolo pekné, ty si vždy prišiel na rande upravený, oholený, s kyticou v rukách!“ „A ty si tiež kvôli mne držala odtučňovaciu kúru, a ako si na seba dbala. Ako si sa mi chcela páčiť.“ Na spoločnom chodení muža a ženy je pekné najmä to, že jeden o druhého zápasí, aby si ho získal. Potom príde okamih sviatostného manželstva a človek si začne klamné nahovárať. „Je to moja žena, je to môj muž a s tým, čo je moje, si môžem robiť, čo chcem!“ Toto platí o veciach, ale nie o osobe. Osoba je a zostáva slobodná, aj keď sa oficiálne ožení alebo vydá. Nemyslím teraz na zmenu stavu zaznamenanú na matrike. Tam je to zapísané: ženatý, vydatá. Ale v srdci človek zostáva stále slobodný. Láska je možná len tam, kde sa jedna sloboda odovzdáva druhej. Čo tým chcem povedať? Chcem povedať, že človeka nikdy nevlastníme, o človeka musíme znovu a znovu zápasiť. Je totiž veľká chyba, ak dvaja ľudia po vstupe do manželstva, prestanú spolu chodiť. To znamená, prestane im záležať na tom, aby boli láskyhodní. Začnú sa zanedbávať a potom sa čudujú, že partner sa už domov neteší.
Základom každej sviatosti je prijatie Ježiša. Vo svätom prijímaní sa otvárame Ježišovi ako jednotlivci. V manželstve mu otvárame svoju novú životnú situáciu. O sviatostnom manželstve sa dá hovoriť vtedy, keď ho uzatvárajú dvaja ľudia, ktorí sa pred tým otvorili Kristovi a prijali ho ako svojho Pána. Ježiš v nich je tým tajomným stredom dvoch úplne rozdielnych bytostí, takže si môžu porozumieť. Ak sa sústavne otvárame Kristovej milosti, je v nás stále niečo nové a stále o čosi viac dobra, takže aj vzájomná príťažlivosť a láska neslabnú, ale silnejú. Ak pestujeme v sebe hriech, stávame sa postupne odporný nielen druhým, ale aj sebe samému a manželstvo sa rozpadne.
Ježiš nám všetkým prízvukuje: „Nečítali ste, že na počiatku ich Stvoriteľ ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a prilipne k svojej manželke a budú dvaja jedno telo. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!” Toto môže byť tretia oblasť problémov: mladi, ktorí sa nedokázali odčleniť od svojich rodičov. Ktorí si neuvedomujú že detská poslušnosť k rodičom končí vekom dospelosti. Zmysel detskej poslušnosti voči rodičom je v tom, aby nás vychovala pre poslušnosť voči Bohu a jeho Zákonu.
V dnešnom príbehu z evanjelia vidíme farizejov, ktorí kladú Ježišovi veľmi aktuálnu otázku o ľudskom manželstve a o jeho rozlučiteľnosti. Ako právnikov ich zaujíma, či a za akých okolností môže človek prepustiť svoju manželku. Podľa názoru niektorých rabínov to mohol muž urobiť z akejkoľvek príčiny, napríklad už vtedy, keď žena presolila polievku. Druhá skupina rabínov takýto laxný prístup zavrhovala. Ale predsa podľa Mojžišovho zákona pripúšťala rozvod.
Vidíme, ako im odpovedal Pán Ježiš: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?“ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ Oni rozmýšľajú ako právnici, ale Ježiš myslí srdcom. Manželstvo je predovšetkým vecou lásky, až keď zlyháva sa stáva predmetom práva.
Nerozlučnosť manželstva vyplýva priamo zo zjavenej vôle Božej. Prečo? Pretože človek aj v tomto svojom rozmere má byť obrazom Božím. Človek je pozvaný napodobniť a žiť Boha, ktorý miluje večnou a nepodmienečnou láskou. Boh miluje človeka takého aký je. Muž a žena sú pozvaní k tomu, aby sa milovali tou istou láskou. Aby zjavovali aj tento rozmer Božej lásky. Stálosť a vernosť. Dobré manželstvo je odrazovým mostíkom k poznaniu Božej lásky. Zlé manželstvo zasa volá po Božej láske, po uzdravení.
Pozrime sa čo nám o manželskej láske hovorí Rímsky katechizmus:
Muž a žena sú stvorení, to znamená že ich Boh chcel: v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby na jednej strane a na druhej zase v ich bytí ako muža a ženy. „Byť mužom”, „byť ženou” je dobrá skutočnosť, ktorú chcel Boh: muž i žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorá pochádza priamo od Boha, ich Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou Božím obrazom. V ich bytí muža a bytí ženy sa odráža múdrosť a dobrota Stvoriteľa.
Keďže muž a žena boli stvorení spolu, Boh chcel, aby boli jeden pre druhého. Božie Slovo nám to oznamuje v rozličných častiach posvätného textu: „Nie je dobre byť človekovi samotnému. Nuž učiním mu pomocnicu, ktorá mu bude podobná” (Gn 2,18). Žiadne spomedzi zvierat nemôže byť týmto „náprotivnom” človeka. Žena, ktorú Boh zmajstruje z rebra, vybratého z muža a ktorú privedie k mužovi, vyvolá z jeho strany výkrik obdivu, zvolanie lásky a spoločenstva: „Konečne toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa” (Gn 2,23). Muž objavuje ženu ako svoje druhé „ja”, ako to isté človečenstvo.
„Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil ho vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou. Boh sám je pôvodcom manželstva”. Povolanie k manželstvu je vpísané v samej prirodzenosti muža a ženy ako vyšli z rúk Stvoriteľa. Manželstvo nie je čisto ľudskou ustanovizňou, napriek početným zmenám, ktorými mohlo prejsť počas storočí v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. Pri týchto rozmanitostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty. I keď dôstojnosť manželskej ustanovizne nepresvitá všade rovnako jasne, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku. Lebo blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým položením manželského a rodinného spoločenstva.
Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, ho k láske aj pozýva, čo je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám je Láska. Tým, že Boh stvoril muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je to dobré, veľmi dobré. A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodnou a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele zachovania stvorenia
Sväté písmo potvrdzuje, že muž a žena boli stvorení jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi samotnému”. Žena, jemu podobná a najbližšia, je mu daná Bohom ako „pomocnica”, predstavujúc tak „Pána”, od ktorého „príde pomoc”. „Preto opustí muž svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom” (Gn 2,24). Že to znamená trvalú jednotu ich dvoch životov, na to poukazuje sám Pán, keď pripomína, aký bol na začiatku plán Stvoriteľa: „A už nie sú dvaja, ale jedno telo” (Mt 19, 6).
Každý človek má skúsenosť so zlom okolo seba i v sebe. Táto skúsenosť sa dáva pocítiť aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nezhodou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a konfliktmi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a k roztržke. Takýto neporiadok sa môže prejavovať viac či menej vyhrotene a možno ho viac či menej prekonať podľa kultúr, dôb, ale zdá sa, že má všeobecný ráz.
Podľa viery tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža ženy, ani z povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, roztržka s Bohom, má ako prvý následok roztržku v prvotnom spoločenstve muža a ženy. Ich vzťahy sú pokrivené vzájomnými výčitkami, ich vzájomná príťažlivosť, ktorá je darom samého Stvoriteľa, sa mení na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti. Krásne povolanie muža a ženy, aby boli plodnými, aby sa rozmnožovali a ovládli zem je zaťažené bolesťami pôrodu a námahou pri zarábaní na životné potreby.
Predsa však poriadok stvorenia, hoci je ťažko narušený, pretrváva. Aby vyriešili rany po hriechu, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodmietal. Bez tejto pomoci muž a žena nemôžu uskutočniť jednotu svojich životov, pre ktorú ich Boh stvoril na začiatku.
Na začiatku svojho verejného života Ježiš – na žiadosť svojej Matky – vykonal svoje prvé znamenie počas slávenia manželstva. Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne. Vidí v tom potvrdenie, že manželstvo je dobré a predzvesť, že odteraz bude manželstvo účinným znakom Kristovej prítomnosti.
Vo svojom kázaní Ježiš jednoznačne učil pôvodný význam zväzku muža a ženy, ako ho chcel Stvoriteľ na začiatku: povolenie prepustiť svoju manželku, ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom tvrdosti srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Boh sám ho uzavrel: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje” (Mt 19,6).
Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť manželského zväzku mohlo zarážať a zdať sa ako neuskutočniteľná požiadavka. Ježiš však neuložil manželom bremeno, ktoré by nebolo možné niesť a ktoré by bolo príliš ťažké, ťažšie ako Mojžišov zákon. Keďže prišiel znovu nastoliť počiatočný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť, aby sa manželstvo mohlo žiť v novej dimenzii Božieho kráľovstva. Keď budú nasledovať Krista, keď zaprú seba samých, keď vezmú na seba svoj kríž, manželia budú môcť „pochopiť“ pôvodný zmysel manželstva a žiť ho s Kristovou pomocou. Táto milosť kresťanského manželstva je ovocím Kristovho kríža, ktorý je zdrojom celého kresťanského života.