Pouvažujme spoločne nad tým, čo sme počuli a aby sme mohli mať nejaký úžitok z počutého Božieho Slova, musíme ho prijať vierou a ochotou. Viera je istota v tom, že čo povedal Boh je Pravda. Len takto prijaté Slovo má moc zmeniť našu dušu. „Neboj sa maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám Kráľovstvo.“ Často počujeme toto slovo, túto výzvu: „Neboj sal“, „Nebojte sa!“ Strach je čosi, čo sa rodí z opačných postojov, ako sú Božské čnosti viera, nádej a láska. Strach je ovocím nedôvery, beznádeje, zúfalstva, nenávisti. Pretože láska vyháňa všetok strach, je to prvá výzva, ktorú nám adresuje Božie Slovo. Človek, žijúci v zmätkoch tohoto sveta a zmätkoch vlastnej skazenej prirodzenosti je vyzvaný dúfať. Neboj sa! Dúfaj! Ak sa necháš viesť Kristom, ak znovu dovolíš, aby Ježiš bol tvojím Životom, platí aj pre Teba, že si na ceste do Kráľovstva Božích detí. Nech si hocikto, nech je Tvoj hriech akokoľvek veľký, ak sa rozhodneš prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, On sa stane vnútornou mocou Tvojho Života a On spôsobí, že dorastieš do Kráľovstva. Len ak bude Ježiš v Tebe si Božím dieťaťom a máš právo nazývať Boha svojím Otcom.
Najzákladnejší postoj veriaceho človeka je dôvera: „Neboj sa!“ Výrazom našej dôvery sa stáva naša sloboda od vecí tohoto sveta. Schopnosť použiť tieto veci v záujme Božej Lásky: „Predajte, čo máte a rozdajte chudobným. Robte si mešce, ktoré nestarnú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kam sa zlodej nedostane a kde moľ neničí, lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“ Kde je môj poklad, kto je môj poklad? Sú to peniaze, je to kariéra, je to práca, som to já sám, sú to iní ľudia. To všetko je pominuteľné a raz ma to strašne sklame. V hodinu smrti musím toto všetko opustiť. Ak sa na niečo z týchto vecí zafixujem, ak sa na niečo alebo na niekoho príliš naviažem, i po smrti bude toto puto existovať, bude ma strhávať stále naspäť do hmotného sveta. Len človek úplne slobodný vystúpi k Bohu. Človek slobodný od vecí, od seba samého i od druhých ľudí. Človek slobodný pre Boha. Človek,ktorý miluje Boha nadovšetko.
Až bude Boh mojím pokladom, pôjdem po smrti rovno k Nemu. Raz istá svätica mala videnie a videla množstvo duši v očistci. Opýtala sa Pána: „Ježišu prečo je tak veľa duší v očistci?“ Dostala veľmi zaujímavú odpoveď: „Lebo málo túžia po nebi!“ Problém nie je z Božej strany, problém našej spásy je z našej strany, aby sme chceli Boha, aby sme po ňom celou dušou túžili, aby sme pochopili, že veci tohoto sveta sú určené k tomu, aby sme nimi vyjadrili lásku, ináč sa pre nás stávajú prekážkou na ceste k Bohu. Všetky nás môžu k Bohu doviesť, ako sa to aj modlíme v jednej modlitbe: „Aby sme prešli od lásky k veciam viditeľným, k láske k veciam neviditeľným, ktoré sú dôležitejšie a istejšie, nehynúce.
„Lebo, kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“ Polož si otázku: „K čomu je dnes moje srdce priťahované? Je to niečo, alebo niekto, kto mi môže stačiť na celú večnosť, alebo je to obmedzená krása a dobro, ktoré možno na chvíľu upokojí srdce a potom sa znovu ozve v našej duši tá strašná prázdnota, ktorá je dôsledkom dedičného hriechu. Prázdnota bezbožnosti a bezmocnosti, ktorú sa stále snaží zaujať zlý duch, hoci jej pôvodné určenie je byť príbytkom Ducha Svätého.
„Bedra majte opásané a horiace sviece v rukách. Buďte ako ľudia, čo očakávajú svojho Pána, až sa vráti zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope.“ Po našich mestách sa pohybujú hlásatelia blízkeho konca sveta, svedkovia Jehovovi. I keď odmietame ich bludné učenie ohľadom Boha, pravdou zostáva, že koniec sveta bude. Kedy, nevieme ale určite bude. Samotný rozum človeka hovorí, že takto to nemôže ísť do nekonečna. Svet zanikne pre svoju narušenosť hriechom. Teda chcem tým povedať, že máme byť bdelí. Nemyslieť si, že keď odmietame ostatné články ich pomýleného učenia, že sa máme na tomto svete usadiť akoby naveky. Svet určite skončí, pre každého osobne v hodinou jeho smrti ale nastane smrť i celého vesmíru, do ktorého sa vlúdil hriech, Boh všetko činí nové.
My máme žiť ako tí, ktorí ustavične očakávajú jeho príchod. Podkasané, alebo opásané bedrá sú vyjadrením toho, že naše očakávanie Pána, nemá byť akýmsi nič nerobením, ale je fuškou. V oriente si v dobe pohody človek uvoľnil šaty, tak ako to robíme aj my po dobrom nedeľnom obede. Opásané bedrá sú symbolom pohotovosti, ale aj pohotovosti k práci. To isté vyjadruje symbol horiacej sviece v rukách. Kto má horiacu sviecu v rukách musí byť veľmi opatrný, aby niečo nepodpálil, musí dávať pozor na každý svoj pohyb. Obidva obrazy nás vedú k bdelosti ducha.
„Buďte ako ľudia, čo očakávajú svojho Pána, až sa vráti zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope.“ Sv. Karol Boromejský nám všetkým dáva jednú veľmi múdru radu. Hovorí, že kresťan má byť vždy pripravený na dve veci a to za prvé na smrť a za druhé na sväté prijímanie. To prvé každý triezvy človek chápe. Predsa nesmie byť v mojom živote okamžik, že by som zomrel a nebol na to pripravený. Avšak málokto chápe tu druhú pravdu. Pripravenosť na sväté prijímanie. Aj sv. prijímanie aj hodina našej smrti majú jedno spoločné. V obidvoch prípadoch ide o príchod Pána Ježiša. V hodine smrti sa tak deje neodvolateľne a definitívne. Vo svatom prijímaní sa to deje v čase, o ktorom viem, nie je to ešte definitívne, ale cítime, že časté sväté prijímanie, okrem iných pozitívnych účinkov je aj testom našej pripravenosti na smrť, na dobrú smrť.
Smrť ako očakávanie svojho Pána a stretnutie s ním. Raz, ktorási spolusestra povedala Terezke Ježiškovej, ktorá už ležala na smrteľnej posteli: „Sestra, prichádza smrť.“ A Terezka jej odpovedala: „Pre mňa nejde smrť, ale Pán Ježiš!“ Toto je očakávanie Božích deti. Takto ma vyznieť aj náš koniec.
„Buďte ako ľudia, čo očakávajú svojho Pána, až sa vráti zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope.“ Povedzme dnes k tomuto Božiemu „buďte!“ svoje áno, aby sa udial zázrak našej vnútornej premeny.
„Blažení sluhovia, ktorých Pán nájde bedliť, kej príde. Veru hovorím vám, opáše sa, posadí ich za stôl a bude ich obsluhovať. A keby prišiel o polnoci alebo až nad ránom a nájde ich bedliť, blažení sú tí sluhovia!“