Ak aj my patríme medzi Pánových učeníkov, aj nám platia tieto slová: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ Ak je Božie Slovo normou môjho života, aj ja patrím do skupiny Ježišových učeníkov a aj pre mňa platí toto prisľúbenie o Božom Kráľovstve, ktoré je večné. Ak sa aj celý svet kláti, Božie Kráľovstvo nie je z tohoto sveta a preto sa nemusím báť.
Pán Ježiš má vyzýva k veľkodušnosti, ktorá pramení z viery: „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré se nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“ Ide o to, aby sme neprilipli k pozemskému majetku, nevložili do neho svoju nádej. Keď dávame almužnu, buďme opatrní, komu ju dávame. Nepodporujme zlo a lenivosť. Nie každý, kto v kostolnej bráne stojí a pýta, je hodný vašej almužny. Tí, ktorí ju naozaj potrebujú, žijú často v tichosti so svojou biedou. Treba mať oči otvorené, aby sme ich objavili. Sú to mnohodetné rodiny, kde se každá koruna hodí. Ak chcete dať, podporte predovšetkým týchto a nie tých, ktorí sa za vaše peniaze pôjdu opiť do najbližšej krčmy. Almužna má len vtedy cenu, keď je dávaná do správnych rúk.
Pán Ježiš nás ďalej upozorňuje na jednú dôležitú vec: „Lebo, kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“ Naše srdce a vôbec naša duše, je po smrti priťahovaná priamo akousi magickou mocou k tomu, čo milovala celý život. Zmysel jej existencie je byť s Bohom, milovať Boha. Ale ak sa včas neoslobodí od svojich zhubných a hriešnych sklonov, je priťahovaná k tomu, pre čo žila celý svoj pozemský život. Čítal som prípady klinickej smrti, kde človek, ktorý bol zaživa alkoholikom, ani po svojej biologickej smrti, nemal silu opustiť svoju krčmu a svoj pohárik, hoci ho už nemohol vypiť. A preto sa trápil. Zrejme je v tom kus trestu pre tie duše, ktoré sa správne nenaladili na večný život a nerozhodli sa žiť len pre Boha.
„Bedrá majte opásané a lampy zažaté!“ Všetci sme v pokušení žiť podľa hodnôt tohoto svete. Ježiš nás však pozýva k stálej bdelosti, pretože naozaj nevieme dňa ani hodiny. Čakať toho, ktorý prichádza zo svadby, obyčajne znamená, bdieť celú noc, pretože svadobčania sa vracajú až nad ránom. Celú noc bdieť a premáhať spánok. To je obraz celého nášho živote, ktorý prežívame v tme tohoto sveta, v stálom pokušení opustiť svoje bdenie a pustiť se do užívania. Užívať si bude až potom a tam a správnym spôsobom.
A nám, ktorý stojíme v úrade, Pán adresuje ďalšie podobenstvo: „O vernom a múdrom správcovi, ktorého Pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej na čas dával určený pokrm.“ Tu je vyjadrený zmysel našej existencie. Sme určení k tomu, aby sme vám včas dávali pokrm, určený pokrm. Teda nie pokrm, podla toho, ako sa to nám zdá, ale ten pokrm, ktorý určuje Pán. Týmto pokrmom je Božie Slovo.
„Ale keby si ten sluha v srdci povedal: „Môj Pán voľajako nejde“ a začal by byť sluhov a slúžky jesť a piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými.“ Na tomto mieste vás všetkých prosím, aby ste sa modlili za nás kňazov, aby sme vám dokázali vždy dať určený pokrm a nepristrihovali si Božie Slovo podla svojho vkusu. Tiež, aby nás Pán chránil od túžby užiť si na tomto svete, aby sme nedostali podiel medzi nevernými.
„Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú.“ My všetci sme vo vzťahu k tomuto svetu ako tí, ktorí poznajú vôľu svojho Pána, pretože počúvame Božie Slovo, preto si zaslúžime väčší výprask. „Kto mnoho dostal, od toho se bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“ Boh nemá jednotný meter na všetkých. My, čo sme viacej dostali, musíme viacej dokázať, ako ľudia, ktorí dostali menej.
Prosme Pána Ježiša, aby nás prenikol vedomím veľkej zodpovednosti za tento svet. Od nás, ktorí poznáme jeho vôľu, se bude viac žiadať, ako od ľudí, ktorí nepoznajú Božiu vôľu, možno aj našou vinou. Aby sme se nad tými, čo žijú mimo, nepohoršovali, ale aby sme každý súdili samého seba a robili náležité pokánie.