„Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ V dnešnom evanjeliu nás Pán Ježiš vyzýva, aby sme sa nebáli. Ak patríme k jeho stádu, teda k tým, ktorí ho prijali a riadia sa jeho Slovom, nemáme sa báť. Strach nie je dobrým vychovávateľom. Dá sa o ňom povedať, že stojí na opačnom póle ako viera. Je opakom viery a lásky. Láska zaháňa strach.
Čo je to viera? Viera je akýsi základný pozitívny postoj k realite. Každý novorodenec je obdarený niečím, čo nazývame prvotná dôvera. Táto prvotná dôvera spôsobuje, že sa napríklad nebojí nadýchnuť, alebo sa nebojí piť materské mlieko. Táto dôvera spôsobuje, že sa dokážeme otvoriť, a že dokážeme prijímať. Túto prvotnú dôveru v nás postupne likviduje skúsenosť zla, zážitok zla. Malé dieťa dokáže behať po lúke s bosými nohami dokiaľ ho nepoštípe včela alebo osa. Od tohto okamžiku sa začne obúvať. Obutie vyjadruje akýsi pancier, ktorý má zabrániť ďalšiemu zraneniu. To čo vyjadríme zvonku ako pancier je dôsledkom strachu. Strach spôsobuje v človeku uzatvorenosť, neschopnosť prijímať. Preto potrebujeme znovu oživiť vieru, aby sme sa otvorili a aby sme boli schopní prijímať a rásť.
Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme sa nebáli, lebo Otcovi nebeskému sa zapáčilo dať nám Kráľovstvo. Niekedy sa však stretávame s tým, že ľudia chodiaci do kostola, často nežijú z viery ale žijú v strachu zo zatratenia. Peklo nie je a nemá byť predmetom nášho očakávania. V každej liturgii hovoríme: „Očakávame splnenie blaženej nádeje.“ Ak sme sa odovzdali Bohu, platí aj pre nás výzva „Nebojte sa!“ Boh chce spasiť všetkých ľudí. Do pekla sa človek dostáva proti Božej vôli. Ide tam z vlastnej vôle. Do pekla idú tí, ktorí nechcú a nemilujú Boha. Už v SZ žalme nachádzame vyjadrenie, ktoré hovorí: „To sú tí, čo sa vymanili z Tvojej náruče.“ Peklo nastupuje tam, kde sa človek chce vyhnúť Tomu, ktorému sa vyhnúť nedá – Bohu.
„Predajte, čo máte a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“ Výrazom strachu je aj snaha zabezpečiť sa. Ovocím dôvery v Boha je štedrosť. Máme si budovať zabezpečenie v nebi. Doslova si máme robiť mešce v nebi. Ukladať dobré skutky. V nebi sa uloží práve to, čo sme rozdali, čoho sme sa na zemi z lásky k Bohu i k ľuďom zriekli. V nebi máme mať svoj poklad nie na zemi.
„Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce!“ Kde je tvoj poklad? Kto je tvoj poklad? Sú to peniaze, je to kariéra, je to práca. Je to nejaký iný človek, alebo si ty sám pre seba pokladom, ktorý miluješ nadovšetko? Naše srdce tiahne za naším pokladom. V hodinke smrti pochopíme, ako funguje naše srdce. Bude nás pútať k tomu, čo sme milovali. Ak našou najväčšou túžbou je Boh, pôjdeme priamo k nemu.
„Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“ V dobe Pána Ježiša nosili ľudia dlhé šaty a pri práci mali tieto šaty podkasané, aby im nezavadzali. Opásané bedrá sú symbolom bdelosti, stálej pripravenosti na príchod Pána Ježiša. Máme žiť ako tí, ktorí stále očakávajú svojho Pána, až sa vráti. Dĺžka čakania je jeden konkrétny ľudský život. Kresťan je pozvaný, aby svoj život prežil vo vernosti, v čakaní na príchod Pána. Čas čakania môže lásku rozhojniť ale aj zabiť. Záleží na nás ako očakávame Pána.
Sv. Karol Boromejský nám všetkým dáva jednu múdru radu, tvrdí totiž, že „kresťan má byť vždy pripravený na dve veci a to na smrť a na sväté prijímanie.“ Každý mu dá za pravdu v tom prvom prípade. Na smrť musíme byť vždy pripravení. Ale už menej ľudí chápe, že v hodine smrti ide presne o to isté ako vo svätom prijímaní, o príchod a prijatie Pána Ježiša. Ak nie som pripravený na sv. prijímanie, nie som pripravený ani na smrť. Vo svätom prijímaní sa to deje v čase, ktorý poznáme a nejde o definitívne odmietnutie alebo prijatie Krista. Avšak chápeme, že práve časté sv. prijímanie je školou, v ktorej sa učíme voliť si dobro a odmietať zlo. V častom svätom prijímaní sa učíme chcieť Krista nado všetko. O sv. Terezke sa hovorí, že ju pred smrťou ktorási sestra upozorňovala: „Sestrička, prichádza smrť!“ A Terezka ju opravila: „Pre mňa neprichádza smrť, pre mňa ide Pán Ježiš!“
V každej svätej omši opakujeme: „Očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista!“ Naša smrť, to je definitívny príchod Pána Ježiša k nám, naša smrť, to má byť konečné sväté prijímanie.
Všetci prežívame pokušenie „vzdať sa čakania!“ Žiť len prirodzene, nie z viery. „Ale keby si ten sluha v srdci povedal: „Môj pán voľajako nejde,“ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“ Najhoršia forma čakania je nezodpovedné hýrenie, ktoré sa prejavuje opitosťou. Opitosť je úplný opak toho, čo chce Kristus. Opak bdelosti. Človek v opitosti stráca kontrolu nie len nad majetkom, ktorý je mu zverený, ale nad svojím telom i nad svojou dušou. Preto sa medzi tými, ktorí budú vylúčení z Božieho kráľovstva menovite spomínajú aj opilci. Opitosť nie je maličkým hriechom. Je to hriech, ktorý môže spôsobiť, že niekto absolútne nebude pripravený na príchod Pána. Je opakom zodpovednosti. Opitý človek nie je schopný zodpovedne konať a teda ani milovať. Nie je schopný vstúpiť do Kráľovstva lásky. Miera trestu je úmerná miere poznania a obdarovania.