Bratia a sestry, stretávame sa u niektorých siekt s tvrdením, že Pán Ježiš, nikdy netvrdí, že je Boh. Nie je to pravda. V 10 kapitole Jánovho evanjelia nachádzame verše (31-36): „Židia znova zdvihli kamene a chceli ho kameňovať. Ježiš im povedal: „Ukázal som vám veľa dobrých skutkov od Otca. Pre ktorý z nich ma kameňujete?!“ Židia mu odpovedali: „Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale za rúhanie, preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom.“ Ježiš im vravel: „A nie je napísané vo vašom zákone: „Ja som povedal: Ste bohmi“? Nuž ak nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo – a Písmo nemožno zrušiť! – prečo vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet: „Rúhaš sa“ za to že som povedal: Som Boží Syn?!“
J ežiš si jasne uvedomoval svoje Božstvo. Nielen konal skutky, ktoré nemohol konať žiadny človek bez zvláštneho spojenia s Bohom, ale aj hovoril slová, ktoré by si žiaden smrteľník nemohol prisvojiť. Jedným z týchto výrokov je aj ten dnešný: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Ježiš sa v tomto výroku predstavuje ako živý chlieb, ako zdroj života, na ktorom je závislé všetko stvorenie. Tak, ako je pre naše telo chlieb každodennou potrebou, ktorú si niekedy až namáhavo zaopatrujeme, tak i Kristus je základnou potrebou celého sveta, duchovného i materiálneho. Sv. František dokonca takto vykladá prosbou z modlitby Otče náš: „Chlieb náš každodenný, svojho premilého Syna, daj nám dnes..“
Ježiš sa predstavuje ako živý chlieb, chlieb života alebo dokonca sám Život. On je v základoch existencie celého univerza. Skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. On je život, ktorý vedie k večnému, Božskému Bytiu. Keď ho nejem, keď ho neprijímam, nemám v sebe tento Život, ktorý sa Bohu páči a k nemu vedie. Bez neho možno dokážem byť slušným človekom, ale nedokážem byť skutočne Dobrým. On je normálnosťou človeka, bez neho človek nie je normálny. Jedine Boh je Dobrý a človek sa dobrým stáva skrze prijatie Krista. Tak ako chlieb buduje naše pozemské telo, tak Kristus buduje v nás naše nové bytie, ktoré je schopné hľadieť na Boha a žiť v jeho blízkosti.
„A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.” Čím nás chce Boh sýtiť a pretvárať? Svojím Vtelením. Eucharistia je sviatosťou Božieho Vtelenia. Skrze sv. prijímanie, sa chce Boh Vteliť do nás. Boh chce žiť v nás. Sme pozvaní k tomu, aby sme sa stali Jeho obrazom a podobou. To sa v nás nemôže stať, bez jeho Vtelenia. Kristus je Vtelená Láska, ale každý človek je pozvaný k tomu, aby sa stal Vtelenou Láskou. Tak ako chlieb preniká skrz naskrz naše telá a živí každú jednotlivú bunku, tak intímne chce byť s nami a v nás Kristus. On je vinič a my sme ratolesti.
11.8. slávime sviatok sv. Kláry, ktorá sa zobrazuje s monštranciou v rukách. Jej vzťah k eucharistii je jedinečný. Pozrime sa na svedectvo jej života. Zo správ svedkov vyplýva, že Klára nikdy nepochybovala o pravej prítomnosti Ježiša v Eucharistii. Prijímala „Najsvätejšia sviatosť tela nášho Pána Ježiša Krista“ (Proces 2,11), „Najvyššieho“ (Legenda 42), ktorý je tak veľkým darom, že „nebo a zem by sa mu nemohli vyrovnať“ (Proces 9,10; viď Legenda 42), a „pred ktorým, skrytým vo Sviatosti, sa triasla nemenej než pred Vládcom neba a zeme“ (Legenda 28). Eucharistia je pre ňu veľkým dobrodením od Boha (porov. Proces 3,24). Jedna zo svedkýň v procese svätorečenia spája prijímania Eucharistie so spoveďou (pozri Proces 2,11). Než pred svojou smrťou prijala sv. prijímanie, vyprosila si a dostala odpustenie všetkých hriechov (pozri Legenda 42). To všetko dosvedčuje, že svätica videla potrebu stavu milosti k dobrému sv. prijímanie. Samotné sväté prijímanie bolo sprevádzané vzrušením, prejavujúcim sa navonok chvením a slzami: „Keď sa chystala prijať telo Pána, rozplývala sa najskôr v horúcich slzách, potom k nemu pristupovala s chvením“ (Legenda 28; porov. Proces 2,11; 3,7).
Nevieme presne, ako často Klára pristupovala k sv. prijímaniu. Jedine sestra Benvenuta dosvedčuje, že pristupovala „často“ (Proces 2,11). Vec nie je tak zrejmá, ak vezmeme do úvahy, že v Regule vyznačila sedem dní, v ktorých sestry mohli pristupovať k sv. prijímanie: „Nech prijímajú sedemkrát za rok, a to: na sviatok Narodenia Pána, Zelený štvrtok, Zmŕtvychvstanie Pána, Zoslanie Ducha Svätého, Nanebovzatie Panny Márie, sviatok sv. Františka a Všetkých svätých“ (Regula III, 13). Treba mať na pamäti, že veriaci v onej dobe, vedomí si svoje hriešnosti a nehodnosti, všeobecne prijímali raz za rok vo veľkonočnom období, čo sa stalo normou od doby IV. Lateránskeho koncilu. A predsa chce byť Kristus naším každodenným chlebom. Chce, aby sme s ním zostávali spojení ako ratolesti na viniči, nie na chvíľu ale stále.