Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu vytýka apoštolovi Petrovi jeho malú vieru. Zamyslime sa nad tým, čo je to viera a skúmajme, či ju naozaj máme. Môžeme povedať, že viera je základný životný postoj. V určitom zmysle akúsi základnú vieru dostávame do vienka už ako nemluvňatá. Vieru, v tomto zmysle, môžeme definovať ako schopnosť otvoriť sa a prijímať. Bez viery by človek nebol schopný prijímať ani len základné životné prostriedky: vodu, vzduch, materské mlieko. Bez viery by človek nebol schopný riadiť sa svojimi zmyslovými vnemami, teda veriť v realitu toho, čo vidí a počuje. Toto je viera v tom najvšeobecnejšom zmysle. Schopnosť bytosti otvoriť sa pre prijímanie.
Existuje však viera, ktorú označujeme ako božskú čnosť, teda čnosť, ktorou sa môžeme priblížiť k Bohu, k Láske. Viera v tomto zmysle je základný a pozitívny vzťah k Bohu, je z našej strany predpokladom lásky. Sv. Pavol nás poučuje, že takáto viera pochádza z hlásaného slova. Nemôžeme hovoriť o viere ako o božskej čnosti tam, kde ľudia nepoznajú Božie Slovo.
Skôr ako sa budeme zamýšľať nad zázračným chodením sv. Petra po hladine jazera, vyrozprávam vám jeden skutočný príbeh. Táto udalosť sa odohrala v Kórei. Istého dňa pani Chin usporiadala jednu kresťanskú mládežnícku konferenciu na hore Sangap. Bolo to v čase dažďov a mnohé rieky boli rozvodnené. Jedna malá skupinka mladých ľudí sa chcela dostať na spomínanú konferenciu. Keď prišli k rieke videli, že voda veľmi stúpla a zobrala aj mosty. Žiaden brod a žiaden most neexistoval a tak väčšina z nich sa vrátila domov. Ale tri dievčatá sa spojili a povedali „Prečo by sme nemohli prebrodiť rieku? Aj apoštol Peter chodil po hladine vody. Boh Petrov je aj naším Bohom. Naša viera v Pána Ježiša je snáď rovnako silná ako bola Petrova. Prebrodíme rieku vlastnými nohami.“ Hladina rieky bola vysoká. Tieto tri dievčatá pokľakli na breh, zopäli ruky k modlitbe a citovali zo slova Božieho udalosť Petrovho chodenia po vode a vyznali, že majú tú istú vieru. Potom nahlas vykríkli a pred očami tých, ktorí stáli na brehu rieky sa pustili rieku prebrodiť. V tom okamihu ich zachytila obrovská vlna a odniesla.
Čo myslíte, ako to skončilo? Väčšinou sa veriaci ľudia domnievajú, že dievčatá prešli podobne ako apoštol Peter po vode, ale nestalo sa tak. O tri dni, vylovili ich mŕtve telá z mora. Tento príbeh vyvolal v celej Kórei reakcie. Nekresťanské noviny informovali o prípade rozsiahlymi článkami: „Ich Boh ich nezachránil!“ Medzi veriacimi nastalo zdesenie: „Prečo Boh nekonal podľa ich viery? Kde sa stala chyba v tomto prípade?“
Pozrime sa na to podrobnejšie a odbornejšie. Hovorili sme si, že viera, ako božská čnosť sa vždy vzťahuje na Božie Slovo. Ale samotné Božie Slovo sa v gréckom jazyku označuje viacerými termínmi, ktoré majú trošku odlišné významy. Predovšetkým sa v Písme objavuje slovo Logos, ktoré označuje Božie Slovo, určené pre všetkých a potrebné pre Spásu, Slovo ako druhú Božskú osobu i ako písané Božie Slovo. Potom sa tu objavuje aj termín Réma. To je Božie Slovo určené pre konkrétny prípad.
Práve v prípade chodenia apoštola Petra po vode ide o Rému. Naša viera sa môže viazať len na Boží prísľub. Božie Slovo nikde nesľubuje, že pre veriacich v Krista nebudú platiť fyzikálne zákony. Viera apoštola Petra, ktorá spôsobila ten zázrak chodenia po vode, sa viaže na Ježišovu výzvu: „Poď!“ Najprv je Petrova modlitba: Prosba o rozpoznanie Ježiša. Prosba o znamenie viery: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi prísť k tebe po vode!“ Keby Pán Ježiš nevyslyšal túto Petrovu prosbu a neodpovedal na ňu svojím „Poď!“, vydať sa na cestu, bez Pánovho pozvania, by bolo nerozumné a nebezpečné. A práve takejto chyby sa dopustili dievčatá, o ktorých pojednával náš príbeh. V evanjeliu sa nikde nehovorí, že Boh všeobecne všetkým veriacim dáva právo chodiť po vode. Petrovo chodenie je odpoveďou na konkrétne Božie pozvanie. Príbeh chodenia po vode patrí do oblasti Rémy. Chodenie po vode nie je prisľúbené všeobecne všetkým veriacim, ale týka sa tohto jedného konkrétneho prípadu. Nikdy by Peter nemohol chodiť po vode zo svojej ľudskej vôle. Skôr, ako sa tento div stal, bola Petrova modlitba: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi prísť k tebe po vode!” Predmetom Petrovej prosby je prosba za rozlíšenie a uistenie, že je to Ježiš. Chodenie po vode je tu skôr znamením, ktoré môže pomôcť k rozpoznaniu Ježiša a rastu viery. Réma sa získava na modlitbe a žiaden zázrak sa nedeje bez tohto Božieho umocnenia človeka. Pán Ježiš vyzval apoštolov k odvahe. „Odvahu! Ja som to, nebojte sa!” Zázrak sa deje tam, kde Boh svojím všemohúcim Slovom, svojou Rémou odpovedá na naše modlitby a my dávame odpoveď vierou. Rému môžeme zachytiť pri modlitbe. Peter mohol kráčať po vode len preto, lebo Ježiš ho k tomu pozval a on uveril v Ježišovu moc.
Keď sa naša viera môže oprieť o Božie pozvanie, potom je možné aj chodiť po vode. Chodenie po vode je akýmsi obrazom toho, čo viera je. Viera je víťazstvom nad týmto svetom. Veriaci skrze svoju vieru prejde a prežije aj tam, kde by sa prirodzene musel utopiť. Možno by nám apoštol Peter poradil ešte niečo, to, čo neskôr napísal vo svojom liste: „Majte oči upreté na Ježiša, ktorý je pôvodca a zavŕšiteľ našej viery.“ Dokiaľ sa díval na Ježiša, kráčal po vode. Ako náhle si uvedomil okolnosti, ktoré sprevádzali jeho chodenie, keď si všimol silný vietor, naľakal sa a začal sa topiť. Strach je na opačnej strane ako viera. Až vtedy sa začal topiť, keď prestal upierať oči na Ježiša.
Ak prosíme Boha o čokoľvek, nikdy nemáme hľadieť na veľkosť problému. Problém existuje len z našej strany. Všemohúci Boh nepozná problémy. Keď za niečo prosíme, máme hľadieť na Božiu veľkosť. Lebo aký je náš boh, také sú aj naše problémy. Ktosi to múdro vyjadril: „Malý boh, veľké problémy!” Majme ustavične upreté oči na Ježiša, aby sme pochopili, že náš Boh nie je malý, ale ako on sám hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.” Otvorme sa jeho Slovu, aby sme skrze neho prijali Božský život. Z druhej strany je potrebné pokorne čakať Božiu odpoveď na naše prosby. Dokiaľ nepríde, nemôžeme vo viere konať.
Potrebujeme Sväté prijímanie, aby sme dorástli do podoby a veľkosti Ježiša Krista. Bez Svätého prijímania sme len plánky, ktoré nedokážu zarodiť dobré ovocie. Zážitok viery a zázraku nakoniec vedie k vyznaniu: „Naozaj si Boží Syn!“ Kiežby sme si aj my toto presvedčenie odniesli z dnešnej úvahy.