V dnešnom evanjeliu robí Pán Ježiš niečo, čo by sme mohli označiť ako prieskum verejnej mienky: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Je to zvláštna otázka. Je to otázka na „Syna človeka“. Toto spojenie v bežnej ľudovej reči vyjadrovalo abstraktný pojem „človek“. Syn človeka to je Ježiš, ale to sme my všetci. Je pravda, že tento všeobecný termín v čase Pána Ježiša mal iný význam. Prvý ráz sa s týmto zvláštnym spojením v Písme Sv. stretáme v tajomnom nočnom videní u proroka Daniela: „Videl som kohosi ako Syna človeka prichádzať…“. Od doby prorokovho zjavenia dostáva toto spojenie mesiášsky význam. Tento termín bol najmenej zaťažený rôznymi falošnými predstavami o úlohe mesiáša a zrejme preto si ho Pán Ježiš vybral za označenie pre seba.
Môžeme z toho vyvodiť záver, že otázka ktorú položil Pán Ježiš apoštolom je predovšetkým otázkou na to, za koho ľudia pokladajú Ježiša. Názory na osobu Pána Ježiša sú rôzne a odpovede sa rôznou mierou približujú k správnej odpovedi. Podľa ľudskej mienky je Ježiš totožný s niektorým zo starších prorokov, ktorý bol vzkriesený, a preto v ňom pôsobí tajomná božia moc.
Pán Ježiš však tu istú otázku kladie tým, ktorí sú mu bližšie, teda aj nám, ktorí sa považujeme za jeho učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“ „Za koho ma pokladáš Ty? Konkrétne Ty? Kým som pre teba? Čo pre teba znamenám? Čo si o mne myslíš?“ Môžeme sa aspoň na chvíľočku vžiť do situácie apoštolov a Ježišových súčasníkov. Pred nimi stal mladý človek, ktorý mal okolo tridsiatky a kladie im túto otázku. Pred nimi stojí človek, má oči, uši, ústa nos a všetko, čo patrí k človečenstvu, býva dokonca hladný a unavený. Na svojom tele a vo svojej duši prežíva problémy rastu. A tento človek sa pýta: „A za koho ma pokladáte vy?“
Šimon Peter odpovedal: „Ty si Kristus, Syn Živého Boha!“ Ako zvláštne musela znieť Petrova odpoveď v prísne monoteistickom židovskom prostredí. Bohovia pohanských národov mali deti, ale o Bohu Izraela nikdy niečo také nebolo počuť. Podľa apoštola Petra je Ježiš súčasne Synom človeka ale rovnako aj Synom Živého Boha. Je Synom Boha Izraela, ktorý je na rozdiel od pohanských bohov Živým Bohom a jeho živosť sa prejavuje aj v tom, že je Otcom. Ježiš je pravý Boh a súčasne pravý človek. Človek a súčasne Boh. Človek Láska, alebo Vtelená Láska.
„Ty si Kristus, Syn živého Boha“. Boh sa zjavuje ako Otec, ale súčasne aj ako Syn. V Bohu je Otcovstvo i Synovstvo. Každý človek môže byť synom božím ak príjme Božie Slovo v Duchu Svätom do svojho srdca. Každý jeden z nás môže byť a dokonca má sa stať božím synom, skrze prijímanie Slova a Sviatosti Cirkvi. V Ježišovej bytosti je uzatvorená zmluva medzi človekom a Bohom. V jeho bytosti sa Boh znovu spája s človekom, pod podmienkou, že telo človeka sa stane príbytkom Božieho Ducha a obrazom Slova. A toto je podstata Spásy človeka, pretože prvotný hriech práve v tejto oblasti najviac ublížil človeku, že stratil spoločenstvo s Bohom. Človek je stvorený pre Boha. Vrcholný zmysel človeka je Boh. Bez Boha je človek neúplnou bytosťou. Bez Boha je človek bez Lásky. Bez schopnosti obety, ktorá je ovocím lásky, sa človek nevie ani rozmnožovať, pretože na rozdiel od zviera sa každý nový človek rodí za cenu obeti.
Cirkev slúži tomuto novému životu. Cirkev je Tajomné telo Boha. Cirkev to je snaha Božieho Slova, predĺžiť svoje Vtelenie do každej ľudskej bytosti všetkých čias. Práve preto nás Ježiš pozýva, aby sme mali účasť na jeho Tele a Krvi. Tak úzko chce byť Boh s nami spojení. Keď sa dívame na Ježiša v eucharistii sme v podobnej situácii ako Peter apoštol. Videl očami človeka, ale vierou vyznal Boha. My vidíme chlieb, ale viera nás vyzýva, aby sme verili, že je to Kristus, Syn Živého Boha.
Moderne by sme mohli povedať: Božie Slovo je Božím programom, ktorý sa môže a má nahrať na hardisk našej duše, na naše srdce. My všetci môžeme tento živý program úspešne a dovolene kopírovať. Len, keď je v nás, funguje správne
Sv. František z Assisi nám adresuje tieto slová: Nuž „ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce“, prečo nechcete poznať pravdu a „veriť v Syna Božieho“? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z „kráľovského trónu“ do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe, a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv. A takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: „Hľa, ja som s vami až do skonania tohto veku.“