6. Veľkonočná streda
Naposledy sme hovorili o „tele” ako o uzavretom systéme, predstavujúcom človeka, ktorý žije len pre sebe, jeho život nie je otvorený Bohu a podrobený Božím spasiteľným plánom. Je to nakoniec to isté, čo je povedané modelom ľudského života, ktorý sme vyjadrili kruhom a v streda na tróne, alebo za riadiacim pultom života stojí naše Ja.
Naše Ja sa týmto spôsobom stáva strediskom všetkého, lebo vtedy utvárame z vlastnej ctižiadosti a z vlastných plánov uzavretý systém, ktorý je neprístupný pre Božie spasiteľné plány. To je naša záhuba. Vtedy nemôžeme mať plnosť života. Je to zápas so starým človekom v nás.
Bojujeme aj so silami temnosti, bojujeme so satanom, ktorý nás chce odtrhnúť od Boha a chce, aby sme sa uzavreli v sebe, vo svojom tele, vo vlastnom svete. Lebo vtedy sa stávame nevoľníkmi.
Ale ak sa snažíme žiť podľa Slova božieho, vtedy premôžeme, tak ako Kristus sám, aj svet, aj telo, aj diabla a pozvoľne vchádzame na cestu duchovného života, života podľa Ducha, života vedeného Kristom. A ten život je víťazným životom vo vzťahu k silám, ktoré nás chcú ovládnuť a priviesť do záhuby.
4) Nasledujúca zásada hovorí, žeby sme svoj život, svoj duchovný život nezakladali na pocitoch a na náladách, ale na viere. Pocity sú nezávislé na nás, premenlivé a ak sa nimi necháme ovládať, tak potom prežívame vzlety a pády, sme hračkou menlivých nálad, staneme sa závislými od počasia, od tlaku vzduchu, celý náš život sa stane hojdačkou nálad.
Pravdaže aj veriaci človek je závislý od všetkých týchto vplyvov, ale vďaka viere máme v sebe moc, ktorá nám umožňuje vládnuť nad nimi, teda nemusíme sa im poddávať. Viera je vzťahom k Božiemu Slovu a dovoľuje nám držať sa Slova a neobracať pozornosť na takú či onakú náladu, rozpoloženie, city.
Je veľmi dôležitá naučiť sa hľadať vždy oporu v Božom Slove skrze vieru a nepodliehať menlivým náladám našich pocitov. Treba si znovu uvedomiť, že viera, to je istota v tom, že čo povedal Boh je Pravda. Len viera, ktorá si je istá tým, čomu verí, nám dáva radosť a schopnosť prejsť bez vady rozbúreným morom života, kráčať po vode ako apoštol Peter.
5) Treba sa držať Božieho Slova, ktoré k nám hovorí v 1 Sol 5,18: „pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!” Musíme sa naučiť postoju stáleho vďakyvzdania Bohu za všetko, bez výnimky. Naša modlitba sa musí vždy začínať vďakyvzdávaním a nie žalospevmi a nariekaním.
Všetci máme skôr tendenciu nariekať a miešať sa do Božích plánov, máme tendenciu radiť Bohu, ako by to bolo lepšie. Kedysi som počul návrh na úpravu jednej mládežníckej piesne, určite ju poznáte: „Toto je deň, toto je deň, ktorý dal nám Pán, nariekajme, nariekajme a sťažujme sa v ňom”.
Slovo Božie nás učí, že za všetko treba ďakovať, aj keď sa nám to vôbec ľudský nezdá a možno by sme si mysleli, že nie je za čo. Až keď sa naučíme tomuto postoju ustavičného vďakyvzdávania, teda ustavičnej eucharistie, potom sa ukáže, koľko dobra vyplýva z toho, že neplánujeme my, ale Boh. Lebo Pán Boh vie lepšie ako všetko usmerniť a priviesť k Dobru. Nič tak neupevňuje našu vieru ako postoj ustavičného vďakyvzdávania.
Učíme sa vtedy dúfaniu a vnikaniu do Božích myšlienok, ktoré nie sú našimi myšlienkami, učíme sa odhaľovať vyššie Božie zámery, úmysly, učíme sa iným hodnotám, nie len ľudským. Učíme sa objavovať hodnotu utrpenia. Proste odhaľujeme iný svet hodnôt.
Vďaka tomu, že sa dokážeme zmôcť na vďakyvzdávanie, odrazu padá svetlo na náš život a začíname myslieť podľa Božej vôle, alebo v zhode s Božou vôľou. A vlastne ide o to, že musíme zmeniť spôsob a nazeranie na všetky záležitosti, prechádzať z ľudského myslenia na myslenie v kategóriách Božích plánov.
Dnes je ustavičné vďakyvzdávanie nutné v každej situácii, hoci by to aj vyžadovalo veľkú námahu. Od nás to nakoniec závisí, a ak sa na vďakyvzdávanie v ťažkých chvíľach zmôžeme, uvidíme ako je neobyčajne prospešné v našom vnútornom živote, v našom živote modlitby. To sú spoľahlivé praktické odkazy týkajúce sa vedenia života podľa Ducha. To je cesta veľmi prostá a pre každého dostupná. Všetci sa jej musíme učiť.