Spolu so svätým Pavlom vám chcem dnes prízvukovať: „Hovorím a dosvedčujem v Pánovi: Už nežite ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania.“ Či sa nám to páči a či nie, musíme si priznať, že pohanský štýl života sa stal vábivým aj pre kresťanov. Všade okolo nás, v televízii i v rádiu, v časopisoch i filmoch sa propaguje tento pohanský životný štýl. Mohli by sme povedať, že jeho hlavnou črtou je, že absolútne nezavadí o Boha a mravné normy si vytvára podľa seba. Nemyslím teraz na pohanov, niekde v Afrike, lebo oni Boha hľadajú, ale myslím na tých, ktorí Boha vedome odmietajú.
Zvlášť tri črty vyznačujú pohanský štýl života: márnosť zmýšľania, zatemnenie rozumu a odcudzenosť Bohu. Sú to ľudia, ktorí sa rozhodli, na rozdiel od nás veriacich, vedome nehľadať skrytého Boha. Nakoľko neprijali Božie Slovo ich myseľ je vo tme. Majú šialené myslenie, ktoré nerobí rozdiel medzi dobrom a zlom ale len medzi príjemným a nepríjemným. Toto novo pohanstvo je charakterizované odklonom od nadprirodzena.
Keď ľudia po prvotnom hriechu stratili zážitok spoločenstva a spojenectva s Bohom, stratili aj zmysel pre Boha a chuť po Bohu. Dalo by sa to vyjadriť aj takto: „Boh nám nechutí, ale keď sa k nemu donútime, nachádzame naplnenie a spokojnosť. Hriech nám chutí a priťahuje nás, ale keď ho spáchame, sme nešťastní.
Človek po dedičnom hriechu stratil aj nadprirodzenú múdrosť, všetko začal posudzovať len čiste z prirodzeného hľadiska, podľa vonkajšku, podľa príjemnosti a okamžitého efektu. Sv. Pavol tieto skutočnosti označuje pravým menom: „bláznovstvo“. Toto bláznovstvo sa objavuje v živote človeku vtedy, keď prestane brať ohľad na Božie Slovo, Boží zákon a začne žiť svoj život bezohľadne na svojho Stvoriteľa a Pána, čiste podľa svojej žiadostivosti. Bohužiaľ aj mnoho kresťanov sa riadi radami zo svetských časopisov a nečítajú Božie Slovo. Už sv. Pavol sa snažil tomu zabrániť. Jeho slová sú adresované aj nám. Aj ľudia našej doby chcú mnohé morálne problémy riešiť až príliš bláznivo. Ich rozum je zatemnený, bez poznania pravého Boha a bez poznania a uznania Pravdy.
Už dlhšiu dobu hlavne na Západe rastie vedecké poznanie a schopnosť človeka ovládať sveta a prírodu, ale súčasne sa stráca zmysel pre Boha a pre posvätno. Človek poznáva zákonitosti prírodných javov, ale odmieta poznať Tvorcu, ktorý za týmito javmi stojí. Koľko ľudí si vie poradiť s najmodernejšou technikou, ale na poli náboženstva sú úplne negramotní. Človek, ktorí vedome nehľadá Boha ako Boha, nakoniec prepadá šialenstvu. Ostáva uzatvorený do pozemskej reality, ktorá ho absolútne nedokáže uspokojiť. Je odcudzený Bohu, ktorý je prameňom milosti a Bohočloveku, ktorý je vzorom pre mravný život. Dôsledkom zatemnenia rozumu je odmietnutie hľadania Boha. Nakoľko Boha nehľadajú, nemajú účasť na Jeho živote a jeho milostiach a tak prepadajú čím ďalej tým viac stavu zátvrdlivosti srdca, odcudzeniu sa Bohu. Ich mravné cítenie stráca jasnosť.
Dôsledkom toho, je neschopnosť postaviť sa proti hriechu. Ak nie je v nich Boh, prepadajú sa pod vládu svojich nezriadených vášni. Prvé tri prikázania z Desatora, ktoré pojednávajú a vymedzujú náš vzťah k Bohu sú základom pre ďalších sedem. I keď sa nemorálnosť pohanov prejavovala v najrôznejších formách, sv. Pavol zvlášť podčiarkuje jeden prejav a to Nečistotu. Najkrutejší zo všetkých tyranov, ktorý nenechá svojich otrokov ani chvíľu na pokoji, dokiaľ ich nevyčerpá do posledných síl. Jeden zo starovekých pohanských spisovateľov to vyjadril takto: „Hnusí sa mi, a napriek tomu s otvorenou náručou sa slepo ženiem do záhuby.“
Sv. Pavol v liste pokračuje: „Vy ste sa tak o Kristovi neučili, ak ste vôbec o ňom počuli a v ňom boli vyučení, ako je pravda v Ježišovi, že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.“ Proti tomuto smutnému stavu pohanského sveta, kladie apoštol ideál kresťanského života. Kristus vzor všetkej dokonalosti osvietil temnoty pohanskej noci. V jeho prípade neprijímame len nejakú náuku, ale sme vyzvaní, aby sme osobne prijali jeho samého, Živé a Účinné Božie Slovo. V ňom máme byť vyučení. Sme jeho telom. Sme s ním mystický spojení. Len ten, kto môže so sv. Pavlom povedať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“, len ten žije skutočne kresťanským štýlom života.
V protiklade k bláznovstvu pohanstva, nazýva Pavol Krista Pravdou. Ježiš sám seba označuje ako Cestu, Pravdu a Život. Keď teda kresťania poznajú pravdu majú podľa nej zariadiť svoj život a zúčtovať so starým človekom, ktorý sa ženie do vlastnej záhuby za klamnými žiadosťami. Určitým žiadostiam sa musí človek vzoprieť silou pudu sebazáchovy. Postaviť pud proti pudu. Pud sebazáchovy dokáže byť silnejší ako sexuálny pud.
Je potrebné vyhodnotiť si, z čo nás vedie k tomuto pohanskému štýlu života. Možno je to pravidelná konzumácia zlých programov z televízie. Keď zisťujeme, ako postupne upadáme, musíme sa v záujme vlastného seba zachovania, môžeme dokonca povedať v záujme večnej Spásy a silou, ktorá pramení z Kristovho kríža, voči tomuto úpadku vzoprieť. Myslím, že nikoho netreba presvedčovať, že ľudský svet bez Krista sa stáva neľudským. Stačí si len pozrieť hociktorý večerný program, alebo si zájsť do videopožičovne a uvidíte zvrhlosti, ktoré sú ponúkané ako nový životný štýl. Keď sme prijali Krista ako Pravdu, máme podľa neho zariadiť svoj život a zúčtovať so starým človekom. Odložiť predošlý spôsob života a stať sa novými ľuďmi. Len tak je možné sa obnoviť v duchu a v zmýšľaní a obliecť si nového človeka, ktorý skrze krst bol v nás stvorený podľa Boha ako skutočne spravodlivý a svätý.
Sv. Pavol nechce, aby čitatelia listu nadobudli dojem, že kresťanstvo je súbor povinností a predpisov. Kresťanstvo okrem toho ponúka milosť, silu. Preto aj prvoradým cieľom kresťanského života nie je boj proti hriechu, proti chybám a slabostiam denného života, ale obnova spojenectva s Bohom, skrze sviatostný život cirkvi. Uzdravenie narušeného vzťahu k Bohu, skrze dar Ducha Svätého a Eucharistiu, lebo len keď sa človek vráti ku oslave Boha a ku vďačnosti, bude určite oslobodení spod nadvlády hriechu.
Koreňom hriechu je bezbožnosť, ktorá spočíva v nevďačnosti. Preto základom čnosti môže byť len návrat ku vďačnosti a zbožnosti. Každá eucharistia nás učí oslave Boha, chvále a vďakočineniu, uznaniu Boha ako Boha. Ti je cesta ku slobode od hriechu. Keby sme mali Boha, nemali by sme hriech, pretože kam vstúpi Boh, tam mizne hriech. Kto Boha oslavuje, robí to najsprávnejšie, čo možno na tomto svete robiť, lebo On je naozaj hoden všetkej cti a slávy. Neexistuje nič na tomto svete, čo by nemohlo byť zmenené na dôvod chvály, lebo všetko riadi Absolútna Láska a Geniálny Rozum.