Na viacerých miestach v liste Rimanom hovorí sv. Pavol o Božej láske k nám. Už v úvodnom pozdrave nás oslovuje ako Bohom milovaných. Na inom mieste hovorí o Božej láske, ktorá je rozliata v našich srdciach. A v dnešnom čítaní nám hlása, že nás nič nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.
Sv. Pavol najprv menuje rôzne situácie, ktoré sa vyskytujú v ľudskom živote: súženie, úzkosť, prenasledovanie, hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč. Ale na záver tohto výpočtu prehlasuje: „Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.“
Tu nám svätý Pavol ukazuje, akou metódou máme vniesť do svojej konkrétnej situácie svetlo Božej lásky. Touto metódou je viera ako vzťah k Božiemu Slovu. Viera, ktorá s istotou prijíma Božie Slovo. Takáto viera víťazí nad okolnosťami života. V duchu si sv. Pavol premieta a sprítomňuje všetky nebezpečenstvá a konštatuje, že žiadne z nich neobstojí v porovnaní s Božou láskou. Veci, ktoré sa zdali neprekonateľné, sa v jej svetle stávajú ničotnými a malichernými.
Svojím príkladom nás sv. Pavol nabáda, aby sme to robili podobne. Pozorujme beh svojho života a vynášajme na jeho povrch všetky obavy, ktoré sa v ňom zahniezďujú, smútky, hrozby, komplexy, telesné alebo morálne chyby, ktoré nám bránia v tom, aby sme sa plne a pokojne prijali, aby sme vo svojom živote hľadali všetko to, čo sa stavia medzi nás a Boha. A toto všetko máme nastaviť Božiemu Slovu, ktoré hovorí: „Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.“
Spomínali sme rôzne zlé skutočnosti, ktoré nás chcú odlúčiť od lásky Božej. V druhej časti prechádza apoštol od svojej vlastnej životnej skúsenosti k úvahe o svete, ktorý nás obklopuje: „Som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“
Vyzýva nás, aby sme pozorovali svoj svet a sily, ktoré ho robia hrozivým: smrť a život. Z obidvoch máme strach. Bojíme sa smrti, ale obávame sa aj života. Obávame sa tiež duchovného sveta, anjelov i démonov, ktorí nás svojou mocou i inteligenciou prevyšujú. Bojíme sa prítomnosti s jej problémami, ale aj budúcnosti. Sv. Pavol vyzýva aj nás, aby sme sa na toto všetko pozreli novým pohľadom, ktorý nám dáva poznanie Božej lásky.
To, čo Pavol označuje ako výšku a hĺbku, je pre nás, moderných ľudí, ktorí máme stále jasnejšie predstavy o rozmeroch vesmíru, makrosvet a mikrosvet, vesmír a atóm. Všetko sa pre nás stáva hrozbou, človek je malý a osamelý v nekonečne veľkom vesmíre, ktorý sa pre nás v dôsledku vedeckých objavov stal ešte hrozivejším. Ale nič z toho nás nemôže odlúčiť od Božej lásky. Boh, ktorý nás miluje, toto všetko stvoril pre naše dobro a pre našu spásu. On to pevne drží vo svojich rukách.
Žalmista vyjadruje podobnú myšlienku: „Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem a vrchy na dno morské padali. Nech hučia vody mora a nech sa vzdúvajú a vrchy nech sa trasú pod jeho náporom.“ (Ž 46) Môžeme si porovnať, ako sa toto videnie sveta líši od toho pohľadu na vesmír, ktorý o Božej láske nevie nič a o svete sa vyjadruje len ako o rútiacom sa zmätku, o človeku ako o „zbytočnom utrpení“.
Sv. Pavla sa zmocňuje dojatie vždy, keď hovorí o láske Boha a Ježiša Krista. „On ma miloval a za mňa sa obetoval!“ (Gal 2, 20) Skúsme sa v osobnom rozjímaní zastaviť pri týchto slovách a nechajme si ích prejsť cez srdce. On ma miloval nie ako dobrého človeka, ale ako hriešnika, a obetoval sa za mňa, aby ma vyslobodil z moci hriechu. Musíme im uveriť, aby sme z nich mohli vyťažiť duchovné dobro pre seba a pre svoj život.
Tomáš z Cellana píše o sv. Františkovi: „Keď sa rozprávalo, nemohol počuť slovo – „láska Božia“ – bez toho že by takmer neupadol do vytrženia. Keď to slovo počul, bol zrazu celý vzrušený, dojatý a zanietený, akoby sa úderom zvonku rozochvela vnútorná struna.“