„Keď to Ježiš počul, odplával loďou na pusté miesto, aby bol sám…“ V skutočnosti nikto neodchádza do samoty preto, aby bol sám. Človek má strach z ničoty a prázdnoty. V tomto zmysle platí Božie Slovo: „Nie je dobre byť človeku samému.“ Nikto neodchádza do samoty preto, aby bol sám. Opúšťame ľudskú spoločnosť, ale robíme to kvôli spoločenstvu s Bohom. Samota je preto príťažlivá, že v nej môžem byť s Bohom. Samota je potrebná, aby sme sa znovu zorientovali, aby sme našli svoje vnútro, aby sme sa zahľadeli na vnútorný kompas vlastného svedomia, či idem správnou cestou. Samotu potrebujeme aj preto, aby sa zahojili naše zranenia spôsobené ľuďmi a svetom. Každý človek má svoje hrany, ktorými ubližuje. Preto je potrebné byť s Bohom a jemu prenechať na uzdravenie všetko svoje zranenia.
O sv. Františkovi sa píše: „Ráz sa blažený a ctihodný otec František vzdialil od zástupu ľudí, ktorí sa denne zbožne schádzali, aby ho videli a počuli, a odobral sa na odľahlé, osamelé miesto, aby bol len pre Boha a aby striasol prach, ktorý sa snáď na ňom prichytil pri styku s ľuďmi. Mával totiž zvyk rozdeľovať si čas, ktorý mu bol prepožičaný, aby si zaslúžil Božiu milosť, jednak ku službe blížnym, jednak k rozjímaniu v blaženej odlúčenosti. Brával so sebou len pár spoločníkov, ktorí poznali dôvernejšie jeho svätý život, aby ho bránili pred návalom a obťažovaním ľudí a strážili jeho pokoj. Keď strávil nejaký čas v ustavičnej modlitbe, dôvernom rozjímaní a nevypovedateľnom spojení s Bohom, túžil poznať, čo sa v jeho živote a pôsobení večnému Kráľovi páči a čo by sa mu páčilo ešte viac. Pritom sa snažil zistiť a zbožne túžil odhaliť, akým spôsobom, kde a s akou horlivosťou by mal Pánovi ešte dokonalejšie podľa jeho vôle o sebe slúžiť. “ Toto všetko nám odhaľuje zmysel odchodu do samoty.
Ježišov pokus o samotu nevyšiel. Ľudia sa k nemu nahrnuli. Nezačal byť nervózny, ale videl v tom vôľu Otca a v jeho moci uzdravoval chorých. Základný postoj Ježišov voči nám ľuďom by sa dal vyjadriť slovom „ľútosť“. On sa nepovznášal nad ľudskú biedu, ale znížil sa k nej a pomáhal kde bolo treba.
Evanjelium nám ukazuje, ako šikovne chceli túto situáciu riešiť apoštoli. Pristúpili k Ježišovi s radou: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ Nám sa zdá toto riešenie najvhodnejšie. Takto by sme to riešili my: „Rozpustiť spoločenstvo zhromaždené Božím Slovom okolo Kristovho tela“. Ale Pán Ježiš rozmýšľa ináč. Nechce, aby sa ľudia kvôli svetským starostiam, od neho vzďaľovali. Totiž vzdialiť sa od Ježiša je pre nás veľmi nebezpečné. Len s ním sme silní voči hriechu. A preto vyzýva apoštolov: „Nemusia odchádzať: vy im dajte jesť!“ A nemyslí tým na duchovný pokrm. Apoštoli sa určite pýtali: „Ako a z čoho ich máme nasýtiť?“
Keď je Ježiš uprostred nás, stačí trochu ochotnej vôle a viera, aby sa stal zázrak. K tomu, aby sa stal zázrak stačí, aby niekto obetoval svojich päť chlebíkov a dve ryby. Ktosi sa musí zriecť všetkého, čo má, aby sa stal zázrak. Dať Ježišovi svoju trošku a on z nej urobí pokrm pre všetkých. Niekedy sa obávame množstva ľudí, ktorí majú záujem o Krista: „Kto ich bude duchovne formovať a viesť“. Pán Ježiš nám dnes odkazuje, že On sám bude tajomne sýtiť tento veľký zástup nasledovníkov, ale potrebuje k tomu našu ochotu obetovať svoju trošku.
Veď On je Život, On je Chlieb života. Všetko to, čo nás sýti sa tajomne napája z Neho. On je Slovo, skrze ktoré bolo všetko stvorené. O čo sa vlastne jedná v našej výžive: Snažíme sa získať energiu, ktorá sa v potrave nachádza. Ale prameňom všetkej energie je Slovo Večného.
Ježišov učeník má zvláštnu schopnosť sýtiť potreby sveta. Dokonca tak, ako to robí v dnešnom evanjeliu sám Ježiš. Podobné prípady sa často objavujú v živote svätých. Niektorí žili dlhé roky len zo sviatostí a z Božieho Slova. Iní boli v moci Kristovej schopní „stvoriť pokrm“ tam, kde ho nebolo. Aj na nás sa Ježiš obracia s výzvou: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ Vo svete, ktorý trpí hladom po Božom Slove sme nesmierne bohatí.