Boh nás dnes skrze proroka Izaiáša napomína, aby sme zbytočne nevydávali svoju aktivitu na veci, ktoré nemajú duchovnú hodnotu. Je pravdou, že vyvinieme niekedy ohromne úsilie na to, aby sme dosiahli niečo z dobier, ktoré ponúka tento svet. Veľmi starostlivo sa pachtíme za tým, čo Ježiš nazýva tŕním, ktoré je schopné udusiť v nás Božie Slovo, tak aby neprinieslo žiadnu úrodu.
„Prečo platíte striebrom, za to, čo nie je chlieb a driete za to, čo nesýti?“ Nič nám nehovorí táto otázka? Máme azda pocit, že sa nás netýka? Drahé peniaze vyhadzujeme na veci, ktoré nám nakoniec ku spáse neprispievajú, ale málo, veľmi málo investujeme do veci, ktoré majú večnú hodnotu. Keď budeš opúšťať tento svet, objavíš zvláštny paradox. Nebudeš si môcť so sebou odniesť, to čo si si tak starostlivo nahromadil. To všetko budeš musieť nechať tu. Ale budeš niesť so sebou to, čo si rozdal, čo si zo seba vydal, všetky tvoje obety a námahy. Práve tie lopoty, na ktoré sa tak často zlostíš, majú cenu v Božích očiach. Všetko, čo je označené značkou „in crucis”. Všetko, čo sa vyrobilo na kríži, alebo aspoň pod krížom. To má večnú hodnotu a to si odnesieš. Na svet sme neprišli preto, aby sme sa mali za každú cenu dobre, ale aby srne boli za každú cenu dobrí.
„Počúvajte ma a budete jesť dobroty a budete sa kochať v jedlách vybraných. Napnite sluch a poďte ku mne, počúvajte a budete žiť.” Nemáš prednostne počúvať rádio, alebo televízor, ale sám Boh ťa prosí, aby si ho počúval, aby si mu venoval čas. A sľubuje, že Ti dá okúsiť z dobrôt zeme. Boh je verný svojej láske.
Keď sa chceš stretnúť s Ježišom, hľadaj ho na pustom mieste. Nenájdeš ho vo svojom komfortnom byte. Musíš z neho najprv urobiť pusté miesto, miesto prázdne od hmoty a od starostí a znepokojovania sa o tento svet. Ježiša nájdeš v samote, v ústraní a na pustom mieste. A k Ježišovi sa nedá ísť ani autom, ale musíš tam prísť pešo. Ináč ho nenájdeš, z auta ho nezbadáš. Aby si ho našiel musíš prijať jeho spôsob existencie. Dobrovoľnou chudobou sa oslobodiť od všetkého, čo ťa môže na tejto ceste mýliť a zdržovať. A keď sa ti aj zdá, čo budem robiť s chudobným Ježišom na pustom mieste, zistíš, že aj keď má prázdne vrecká, má srdce plné lásky a to srdce plné lásky je to isté, ktoré stvorilo svet z ničoho a znovu pre teba tvorí z ničoho chlieb. Chudoba spojená s láskou a vedome žitá odkázanosť na Otca, ktorý je v nebi veľmi často robí zázraky.
Tak veľká je Božia Láska, tak veľký je náš Pán a čo nás od neho odlúči. ‘Bratia, čo nás odlúči ad Kristovej lásky? Azda súženie alebo úzkosť, alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Veď v tomto všetkom skvele víťazíme pomocou toho, ktorý nás miluje.
Pozrite na Sv. Františka: „Pretože František duchovné radosti tak miloval, horlivo sa vystríhal nevhodných radostí. Vedel totiž, že je potrebné vrúcne milovať to, čo človeka vedie k dokonalosti a bdelo sa vyhýbať tomu, čo v živote pôsobí zlo. Samoľúbu slávybažnosť sa snažil udusiť už v zárodku. Nestrpel, aby to čo mohlo oči Pána uraziť, čo i len chvíľku trvalo. Často, keď ho hlásite chválili, noril svoje srdce s v hlbokej bolesti ihneď do smútku. Raz v zime mal svätec na svojom tele len kúskami látky podšitý habit. Jeho gvardián, kdesi zohnal kúsok líščej kožušiny, priniesol mu ju a riekol mu: „Otče, trpíš nemocou miechy a žalúdku. Pre lásku Božiu ťa prosím, daj pod svoj habit prišiť tento kúsok kožušiny. Ak nechceš však kus celý, nechaj aspoň časť prišiť na miesto, kde je žalúdok”.
Blažený František mu odpovedal: „Ak chceš, aby som to strpel pod habitom, daj rovnaký kus kožušiny prišiť aj na vonkajšiu stranu, aby tento viditeľný kus ľudí upozornil na kožušinu pod habitom.” Brat návrh vypočul, ale nesúhlasil s ním. Snažil sa svätca presvedčiť, ale nič nedosiahol. Nakoniec sa gvardián s prianím zmieril a kusy kožušiny prišili, ako si František prial, aby sa navonok nezdal iný než vo vnútri.
Otče, ten istý slovom i životom, ten istý navonok i vo vnútri, rovnaký ako podriadený i predstavený. Nezáleží ti na sláve ani u cudzích, ani u svojich, ty sa chváliš jedine v Pánovi.“