V dnešnom podobenstve sme počuli, že „nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy“. Je to zvláštne prirovnanie. Pre nás sieť obyčajne predstavuje pascu. Sieť používa pavúk na chytanie múch a takisto ju používa rybár ku svojmu lovu. Sieť predstavuje určitú obmedzenosť a hranicu. Človek je slobodný tvor, a predsa jeho sloboda nieje absolútna. Má svoje určenie, ktoré mu dal Boh a toto určenie presahuje jeho vôľu. Je tu dané skôr ako jeho vôľa.
Rímsky katechizmus učí, že zo všetkých viditeľných stvorení jediný človek je „schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa”, on je „jediný tvor na zemi, ktorého chcel Boh kvôli nemu samému”, on sám je pozvaný, aby poznaním a láskou mal podiel na Božom živote. Kvôli tomu bol stvorený a tento cieľ je základným dôvodom jeho dôstojnosti. Keďže je ľudský jednotlivec Božím obrazom, má dôstojnosť osoby: nie je iba nejakou vecou, ale niekým. Je schopný poznávať seba, vlastniť sa a slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami a z milosti je pozvaný ku spojeniu so svojím Stvoriteľom, aby Mu ponúkol odpoveď viery a lásky, ktorú namiesto neho nikto iný nemôže dať. Boh všetko stvoril pre človeka, ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval Ho a Jemu obetoval celé stvorenie.
Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Akéže je to bytie, ktoré začína jestvovať a už ho obklopuje toľká úcta? Je to človek, veľká a obdivuhodná živá podoba, vzácnejšia v Božích očiach ako celé ostatné stvorenie. Je to človek, kvôli ktorému jestvuje nebo i zem, more aj všetko stvorenie a jeho spásu považoval Boh za takú dôležitú, že pre neho neušetril ani svojho jediného Syna. Pretože Boh nemal pokoja a všetko vynaložil, aby vyzdvihol človeka až k Sebe a dal mu miesto po svojej pravici.“ Tajomstvo človeka sa objasňuje v tajomstve Vteleného Slova.
Človek je určený zjavovať Boha, je určený pre Vtelenie Boha – Slova. Toto je jeho veľkosť a dôstojnosť. Boh je tá sieť, ku ktorej spejeme, či chceme alebo nechceme. Do tejto sieti smerujeme, či sme, obrazne povedané, stráviteľní pre Boha, alebo nestráviteľní. Kto Boha miluje, teší sa na toto chytenie Bohom, teší na to, že ho Boh raz vytiahne zo zmätkov tohto sveta. Podobne ako naša strava dostáva účasť na našom duchovnom živote, ktorý kvalitou presahuje jej pôvodný život, či už ide o rastliny, alebo zvieratá, tak aj Boh dáva človekovi účasť na svojom bytí. Obrazne povedané, človeku nebude ľúto za svojím životom, lebo v Bohu sa nájde dokonalejším spôsobom. Božia milosť je lepšia ako život.
Toto určenie je tak veľkým vyvýšením človeka, že len blázon ho odmietne v záujme zachovania svojho ega. A blázon naozaj nepatrí do nebeského kráľovstva. Pod slovom blázon nemyslím teraz psychický chorého človeka, ktorý za svoju chorobu nemôže, ale skutočne duševne chorý je ten, kto dá prednosť hocičomu pred Absolútnym Dobrom, ktorým je sám Boh.
Sv. Katarína Sienská uvažuje: „Z akého dôvodu si ustanovil človeka do takej vysokej hodnosti? Neoceniteľná láska, s akou si sám v sebe pozeral na svoje stvorenie a zahorel si k nemu láskou, lebo z lásky si ho stvoril, z lásky si mu dal bytie, ktoré je schopné vychutnávať tvoje večné Dobro“.
„Keď je sieť plná, vytiahnú ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von. Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami“. Už teraz sa rozhoduje o našom večnom určení, aj keď sa definitívne zjaví až na konci sveta. Boh i anjeli budú vyberať podľa kvality života, či sme svojím životom smerovali k Bohu alebo nie, či sme sa usilovali byť jeho obrazom. Teda vôbec nieje jedno ako prežijeme tento pozemský život.