„Ježiš povedal zástupom: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu skrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi.“ Teda, nebeské kráľovstvo sa podobá skrytému pokladu. Dovolím si pochybovať o tom, či ho niekto z nás už našiel. Netvárime sa totiž ako ľudia, ktorí objavili poklad. Tu totiž nejde o predstieraný úsmev pouličného agitátora pre Ježiša, ale tu ide o žiariacu tvár Mojžiša. „Jeho tvár sa rozžiarila, pretože sa rozprával s Pánom.“ Mojžiš sa stretol s Bohom, s Absolútnom. Našiel v ňom svoje definitívne prijatie a uznanie. Jeho tvár žiari spokojnosťou, ktorá pramení z Boha. To bola spontánna reakcia ľudskej bytosti na stretnutie s Bohom. Ľudská tvár môže doslova a do písmena žiariť, keď nájde absolútne šťastie.
V podobenstve Pán Ježiš hovorí o dobe skrytosti. Keď človek cíti, že mu ešte objavený poklad nepatrí, a preto ho skryje. Musí najprv kúpiť to pole. Ale to pole je tak drahé, že musí predať všetko, čo má. Ale toto všetko sa už deje v ovzduší radosti z poznaného pokladu. Od radosti z neho ide, predá všetko čo má a pole kúpi. To pole kupuje kvôli pokladu, ktorý je na ňom ukrytý. To isté hovorí aj druhá časť podobenstva: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.“
Tomáš z Celána vo svojom prvom životopise zanechal tento postreh o obrátení sv. Františka: „Už obrátený, ale len vnútorne a nie navonok, nechce už tiahnuť do Apúlie a snaží sa zjednocovať svoju vôľu s vôľou Božou. Preto sa na krátky čas stiahol zo svetského ruchu a snažil sa stať sa vnútorným človekom a nosiť v srdci Ježiša. Ako múdry kupec, schováva zatiaľ nájdenú perlu pred očami posmievačov a bez toho, aby na seba upozorňoval, zamýšľal všetko predať, aby ju získal. V Assisi býval muž, ktorého si František zvlášť vážil, pretože boli rovnako starí, dobrí priatelia, a mali sa veľmi radi. Toto všetko Františka povzbudzovalo, že sa odvážil, aby si s ním o svojom tajomstve pohovoril. Chodili spolu na tiché, odľahlé miesta, vhodné k poradám. František ho uisťoval, že našiel veľký, drahocenný poklad. Priateľ sa raduje. To čo počuje, ho veľmi zaujíma, kedykoľvek ho František zavolá, ide s ním rád.
Blízko mesta bola jaskyňa, kam často chodievali a kde rozprávali o nájdenom poklade. Muž Boží, ktorí pre svoje pevné odhodlanie, už teraz bol svätý, začal sa v jaskyni vrúcne modliť, zatiaľ čo druhý čakal vonku. V skrytosti sa modlil k Otcovi a nechával sa stále viac preniknúť novým, neobvyklým duchom. Veľmi si prial, aby o tom, čo tu robí, nikto nevedel. Pod zámienkou dobrého, skrýval obozretne lepšie a len s Bohom sa radil o svojich svätých predsavzatiach. Plný vrúcnosti úpenlivo prosil, aby ho večný, pravý Boh viedol a zjavil mu svoju vôľu. Veľmi trpel a nemal pokoja, dokiaľ neuskutočnil to, k čomu sa v srdci rozhodol. V hlave sa mu rodili rôzne rozporuplné myšlienky a ich unáhlenosť ho miatla. V jeho vnútri však horel božský plameň a vnútorný žiar ducha nebol schopný navonok skryť. Ľutoval to, že tak veľmi hrešil, že urážal oči Božieho majestátu. Ako sa mu protivilo minulé i prítomné zlo! A predsa si dosiaľ nebol istý, že sa bude môcť zlu v budúcnosti vyvarovať. Kedykoľvek vyšiel z jaskyne ku svojmu sprievodcovi, bol vnútornou námahou tak vyčerpaný, že sa zdalo, akoby iný vchádzal dovnútra, než vyšiel.
Jedného dňa, keď sa opäť s najväčšou vrúcnosťou dovolával Božieho milosrdenstva, ukázal mu Pán, čo má robiť. Od tej chvíle bol plný takej radosti, že ju nedokázal zvládnuť, a tak i keď to nechcel, stal sa ľuďom nápadný. I keď pre veľké vzplanutie lásky už nedokázal mlčať, predsa hovoril opatrne a skôr v náznakoch. Podobne ako svojmu priateľovi hovoril o skrytom poklade i iným skôr v hádankách. Hovoril, že nechce tiahnuť do Apúlie, ale že by chcel v rodnom meste vykonať niečo krásne a veľké. Ľudia sa domnievali, že sa chce oženiť, a pýtali sa ho: „Chceš si priviesť nevestu, František?“ A on na to odpovedal: „Áno, a to ušľachtilejšiu a spanilejšiu, než ste mohli niekde vidieť. Takú, ktorá by krásou predčila ostatné a jej múdrosť by bola neprekonateľná.“
A skutočne mala byť tou prečistou Božou nevestou, ktorú si zvolil, pravá zbožnosť a skrytým pokladom, po ktorom nadovšetko túžil, bolo nebeské kráľovstvo. Malo sa na ňom prejaviť evanjeliové povolanie, mal sa v duchu a v pravde stal služobníkom evanjelia.“
Vieme, že František skutočne všetko predal a kúpil tú perlu. Vyprosujme si aj mi odvahu, k tomuto obchodnému kroku. Vymeniť dobré za lepšie.