Čítanie zo svätého evanjelia podľa sv. Matúša, ktoré sme počuli, nám zobrazuje kráľa Herodesa a ľudí okolo neho. Sú to ľudia na opačnej strane v porovnaní s Jánom Krstiteľom, s Ježišom a jeho učeníkmi. Obidve tieto skupiny chcú určitým spôsobom riešiť prázdnotu ľudského života, v ktorej sa človek po vyhnaní z raja ocitol. Existujú v podstate dva spôsoby riešenia prázdnoty života. Pokánie alebo zábava. Skupina okolo kráľa Herodesa chápe život len ako príležitosť zabaviť sa a bezohladne si užiť za každú cenu, bez ohľadu na Boží zákon. Ján Krstiteľ je predstaviteľom ľudí, ktorí v kajúcnosti hľadajú stratené priateľstvo s Bohom. Aj trend našej modernej doby je pomýlený v tom, že nám chce nahovoriť, že zmyslom nášho života je predovšetkým užiť si a zabaviť sa. V podstate pre človeka existuje len jedna skutočná zábava a ozajstný zážitok: Nájsť Boha v kajúcnosti srdca.
Počuli sme jeho zvláštnu reakciu na zvesť o Ježišovi: „To je Ján Krstiteľ. Vstal z mŕtvych, a preto v ňom pôsobí zázračná moc.“ Táto domnienka možno vychádzalo z toho, že sa Ján a Ježiš mohli podobať, pretože boli blízki príbuzní. Ale možno nám ukazuje aj čosi viac. Vo svetle Kristovom bude vidieť svoj hriech, tak ako Herodes videl v ňom zavraždeného Jána Krstiteľa.
V závere dnešného evanjelia sme počuli túto myšlienku: „Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim rozkázal, aby jej ju dali.“ Keby sme túto vetu vytrhli z jej textovej súvislosti, hodila by sa nám do rozprávky o dobrom a poctivom kráľovi, ktorý chce za každú cenu dodržať svoje slovo. Avšak vieme, čo sa skrýva za touto zdanlivou čestnosťou a snahou dodržať svoje slovo. Herodes bol otrokom ľudskej mienky. Všetci sa rodíme s týmto inštinktom, so snahou nijako nevybočiť z radu. Nerobiť niečo, čím by sme sa odlíšili a tak upútali na seba pozornosť, možno i kritiku. Pán Ježiš na adresu farizejov a platí to aj Herodesovi, povedal: „Slávu od ľudí milovali väčšmi ako slávu, ktorú dáva Boh.“
Bol kráľ vôbec povinný dodržať toto nerozmyslené slovo. Určite nie, pretože nemal nijako právo siahať na Jánov život. V akom strašnom omyle žije človek, ktorý si osobuje práva, ktoré má len Boh. Človek nemá práva siahať na život iného nevinného človeka, pretože život je Boží dar. Jedine vtedy to môže a má urobiť, keď je jeho život alebo životy ľudí, ktorí sú na neho odkázaní, ohrození. Pán Boh sa v Gabaone zjavil Šalamúnovi vo sne a povedal mu: „Žiadaj si, čo chceš a dám ti.” Boh vie, že Šalamún bude prosiť múdro. Pán Ježiš vyslyšanie z Božej strany podmieňuje tým: „Ak moje slovo bude vo vás, proste, čo len chcete a dostanete to od môjho Otca“. Boh nás vyslyší len vtedy, keď prosíme v zhode s jeho vôľou, ktorá sa zjavuje v Písme. Aj my podobne môžeme blížneho vyslyšať len vtedy, keď nechce nič proti Bohu. Jedine takýto sľub nás môže vo svedomí viazať. Iné sľuby ani nedávajme.
Svätý kňaz Béda Ctihodný sa takto zamýšľa nad Jánom Krstiteľom: „Pánov blahoslavený predchodca v narodení, hlásaní a smrti osvedčil vo svojom zápase silu, hodnú pohľadu neba, lebo ako hovorí Písmo: „A hoci v očiach ľudí“ pretrpel „muky“, jeho „nádej je plná nesmrteľnosti“….. Právom uctievame jeho pamiatku s duchovnou radosťou, veď on uzavrel svedectvo, ktoré vydal pre Pána, pečaťou mučeníctva. A niet pochyby, že svätý Ján znášal žalár a okovy pre svedectvo o našom Vykupiteľovi, ktorého predchádzal, a za neho položil aj život. Prenasledovateľ mu síce nepovedal, aby zaprel Krista, ale aby zamlčal pravdu; a predsa zomrel za Krista. Veď sám Kristus vraví: „Ja som pravda“. A tak naozaj vylial krv za Krista, lebo ju vylial za pravdu. A ako narodením, hlásaním a krstom vydával svedectvo tomu, ktorý sa po ňom narodí, bude hlásať a bude pokrstený, tak aj svojím utrpením naznačil, že bude trpieť aj Kristus.
Taký veľký muž teda dokončil po dlhých útrapách v okovách pozemský život preliatím krvi. Toho, ktorý zvestoval slobodu nadpozemského pokoja, bezbožní vrhajú do okov. Zatvárajú do tmy žalára toho, ktorý prišiel vydať svedectvo o svetle, a samo Svetlo – Kristus ho právom nazval lampou, ktorá horí a svieti. Svojou vlastnou krvou bol pokrstený ten, ktorý smel pokrstiť Vykupiteľa sveta, počuť Otcov hlas nad ním a vidieť, ako naň zostupuje milosť Ducha Svätého. Ale pre ľudí, ako bol Ján, to nebolo ťažké, skôr ľahké a žiadúce znášať časné muky za pravdu, lebo vedeli, že odmenou za ne bude večná radosť.
Žiadali si smrť, ktorá ich aj tak z prirodzenej nevyhnutnosti, neodvratne čakala, aby ňou vyznali Kristovo meno a získali palmu večného života. Preto správne hovorí Apoštol: „Veď vy ste od Krista dostali milosť nielen v neho veriť, ale aj trpieť pre neho.“ Hovorí teda, že je to Kristov dar, keď vyvolení trpia pre neho, lebo inde vraví: „Utrpenie tohoto času nie sú hodný porovnania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“