6. Veľkonočný utorok
Tá cesta, o ktorej sme si hovorili v týchto prednáškach je pre všetkých kresťanov cestou aj bezpečnejšou aj všetkých zaväzujúcou, lebo aj keď je niekto mimoriadne obdarovaný, nie je oslobodený od úsilia a povinnosti, aby žil vierou a postupoval podľa Slova Božieho.
Najistejším kritériom pôsobenia Ducha Svätého je láska a z nej vyplývajúca túžba po jednote. Tam, kde sa objavuje duch partikularizmu a delenia, uzatvárania sa, tam určite nepôsobí Duch Svätý, lebo On je Duchom jednoty a lásky. Toto je cesta pre všetkých možná i záväzná.
Vzhľadom k naplneniu Duchom Svätým, chápanému ako istý spôsob života, zdajú sa ešte potrebné určité doplňujúce poznámky.
V živote mnohých kresťanov sa prejavuje určitá kolísavosť, menlivosť nálad. Mávajú určité obdobia nadšenia a radosti, a potom zápal, láska ku Kristovi začne kdesi miznúť, zomierať, prichádzajú rôzne pokušenia, znechutenie.
Dôležité je, aby sme vedeli akým spôsobom mať stále, na každý deň a pre každú životnú situáciu, moc Ducha Svätého a ako zotrvávať na ceste života podľa Ducha Svätého. Treba si tu pripomenúť určité zásady obsiahnuté v Písme Svätom. Ak sa ich budeme držať, tak môžeme počítať s tým, že v nás bude bezpečná stálosť tohoto života v Duchu a nebudú váhania, kolísania rôznych nálad.
1) Treba si zvyknúť, aby sme stále uskutočňovali takzvané duchovné dýchanie alebo iným slovom to, čo nazývame dokonalou ľútosťou za hriechy, a to čo najskôr po spáchanom hriechu.
Večer pri spytovaní svedomia môžeme skúmať svoje počínanie, či sme sa zhodovali so Slovom Božím. Ak nás čosi znepokojuje, tak sa treba zmôcť na priznanie tohoto zla pred Bohom a na vyznanie našich chýb, treba sa zmôcť na vieru v moc Kristovej krvi a spasiteľnej smrti na kríži.
Treba uveriť Božej láske, Božiemu milosrdenstvu a zároveň odovzdať Bohu svoje problémy a urobiť obrat svojej vôle k Božiemu Slovu, ku Kristovej požiadavke.
Ak to budeme stále vo svojom duchovnom živote praktizovať, potom bude stále menej období znechutenia a rezignácie v duchovnom živote, ale budeme stále na pravej ceste a budeme po nej kráčať.
2) Aby sme si overili, či skutočne žijeme podľa Ducha Svätého, je osožné si pomáhať veľmi jednoduchým, ale výstižným obrázkom. Ide o kresbu kruhu a trónu uprostred a o otázku: Či je Kristus skutočne Pánom môjho života, či je na tróne môjho srdca, či zaujíma v mojom živote centrálne postavenie, či je mu všetko v mojom živote podrobené? Kto vládne Ja alebo Kristus?
Duch Svätý nám bude postupne odkrývať tie oblasti a sféry života našej osobnosti, ktoré ešte nie sú Kristom očistené a Jemu podrobené. Neprestajne sa musíme k tomu vracať a takto sa musí diať premena človeka telesného na človeka duchovného. Takýmto spôsobom si môžeme experimentálne overiť, že hrešíme vždy vtedy, keď sa riadime len svojou vôľou a zasa naopak, čnosť a dobrý skutok sa objavujú vtedy a tam, kde plníme vôľu Božiu.
3) Ten nový život, život v Duchu, život podrobený Kristovmu vedeniu, vedený prostredníctvom neho, nebude samozrejme ihneď životom oslobodeným od vnútorného boja, od určitých napätí a konfliktov, lebo aj Písmo Sväté jasné hovorí, že kresťanský život je boj a dokonca nám zreteľne ukazuje nepriateľov, s ktorými sa musíme stále potýkať. Sú to svet, telo a diabol.
Sv. Ján píše vo svojom liste (1 Jn 2,15-17): „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela ani žiadostivosť očí ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky.“
Český ekumenický text prekladá toto miesto takto: „..Lebo všetko, čo je vo svete, po čom dychtí človek a čo chcú jeho oči a na čom si v živote zakladá, nie je z Otca, ale zo sveta..“
Písmo Sväté rozlišuje pojmy:
a) Svet, ktorý a aký stvoril Boh a ktorý tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna.
b) Svet, ktorý sme si vytvorili mi ľudia svojou narušenou prirodzenosťou a „kultúrou“ hriechu. Ľudské vzťahy k tomuto svetu, naša žiadostivosť, čiže naše nevhodné vzťahy ku svetu, takže hodnoty tohoto sveta nastupujú na prvé miesto v hierarchii našich hodnôt. Nie sú podriadené Bohu, ale stavajú sa na prvé miesto.
Preto sv. Ján hovorí o žiadostivosti tela = po čom dychtí človek, žiadostivosť očí = čo chcú jeho oči, a o pýche života = a na čom si v živote zakladá. V tomto zmysle musíme bojovať so svetom, aby sme sa nedali opanovať svetskou žiadostivosťou. „Lebo telo si žiada, čo je proti Duchu a Duch, čo je proti telu“. (Gal 5,16-17)
Treba ešte podotknúť, že telo v teológii svätého Pavla, neznamená iba oblasť našej hmotnej stránky a zmyslovej sféry. Tu nejde o akýsi protiklad duševnej a telesnej zložky v človeku, ale ide o celého človeka, ktorý je samostatným uzavretým systémom, a ktorý žije len pre seba, jeho život nie je otvorený Bohu a podrobený Božím spasiteľným plánom.