Dnešné evanjelium sa dotýka problému, ktorý trápi nás všetkých. My všetci by sme mohli povedať spolu s apoštolmi: „Pane, nauč nás modliť sa!” Vieme sa modliť? Myslíme si, že sa vieme skutočne modliť?
Najprv sa pozrime na apoštolov. Prečo títo muži priznávajú, že sa nevedia modliť. Veď je známe, že práve Židia patrili medzi najzbožnejšie národy Staroveku. Na rozdiel od našich rodín, celú zbožnosť v rodine, držal otec. Muži boli zodpovední za zbožnosť svojich rodín. Vieme z biblickej archeológie, že sa často modlili či už modlitbu, ktorá sa podľa prvých svojich slov volala : „Šema”, čo znamená: „Počuj Izrael, Pán Boha náš je Boh jediný. Milovať budeš Pána Boha svojho celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budeš mať v srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš o nich rozprávať, keď budeš sedieť doma alebo pôjdeš po ceste, keď sa budeš ukladať k spánku alebo vstávať. Uviažeš si ich ako znamenie na ruku a budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami. Napíšeš ich tiež na veraje svojho domu a na svoje brány.” Vieme, že Židia tento zákon prísne dodržiavali. Okrem tejto modlitby, ktorú opakovali viac ráz za deň, modlili sa spoločne v Synagóge. Poznali naspamäť SZ žalmy.
Prečo teda pred tvárou Pána Ježiša priznávajú, že sa nevedia modliť? Preto, lebo mali často zážitok podobný nášmu. Volali k Bohu a Boh ich nevyslyšal. Alebo odchádzali od modlitby unavení a boli celkom rád, že to už majú za sebou, že si splnili svoju povinnosť voči Bohu. Ich modlitba bola skôr splnením povinnosti ako vec dôvery a lásky voči Bohu.
Keď však pozreli na Ježiša, videli, že jeho modlitba je čosi iné. On sa modlil rád a stále. Z jeho modlitby vychádzala sila k mocným činom. Odchádzal od modlitby oddýchnutý. Jeho viera, nádej a láska boli v modlitbe znovu a znovu posilnené a uzdravené. V čom je tajomstvo Ježišovej modlitby? Tajomstvo Ježišovej modlitby nespočíva v nejakých nových slovách ale v inom Duchu. Ježiš sa modlil v Duchu Svätom.
P. Raniero Cantalamesa hovorí, že naša modlitba má tri základné nedostatky, že my zlí, zlým spôsobom, prosíme od Boha zlé veci. Základný nedostatok je naše hriešne bytie. Tak ako to hovorí Ježiš: „Vy hoci ste zlí…” My všetci sa rodíme do tohoto sveta ako „bezbožní a bezmocní”.
Druhou vadou našich modlitieb je zlý spôsob. Nepribližujeme sa k Bohu v správnom postoji, bez patričnej úcty a uzobranosti. Naše modlitby sú často skôr urážkou Boha ako skutočnou Bohoslužbou. Na poslednom mieste, po dlhom pozeraní televízie, urobíme na seba lajdácky kríž alebo mechanický odrecitujeme Otče náš. Chováme sa k Bohu horšie ako k svojim pozemským rodičom, alebo ako k hosťovi kvôli ktorému aspoň na chvíľu vypneme televízor.
Modlitba Otče náš, ktorú nás v dnešnom evanjeliu chce Ježiš naučiť, je modlitba, ktorá nás má naučiť predovšetkým správnemu postoju voči Bohu. Boh je môj Otec. Mám sa s ním rozprávať nielen mechanický a to, čo som sa naučil kedysi v katechizme, ale zo srdca, svojimi vlastnými slovami. Tak ako Abrahám. Môžem dokonca vyjednávať s ním ako s priateľom. Môžem do modlitby vložiť celý svoj život.
Ježiš ma však učí, že môj Boh nie je len mojím Otcom , ale predovšetkým naším Otcom, že mu záleží na tom, aké sú moje vzťahy k ostatným jeho stvoreniam. Nemôžem ísť svojou individualistickou cestou. Tomu nás učí celý Otče náš, kde jednou z hlavných podmienok vyslyšania našich prosieb je zmierenie a odpustenie ostatným ľuďom. Ak tak neurobíme, môže sa nám potom stať niečo podobné, ako sa stalo jednému kňazovi:
„Dávid Hume bol anglický filozof, o ktorom sa hovorilo, že neverí v Boha. Občas sa u známych stretával s jedným kňazom. Ale stretnutie nikdy netrvalo dlho, lebo kňaz zakaždým demonštratívne odchádzal, len čo vstúpil údajne neveriaci filozof. Jedného dňa však Dávid Hume chytil kňaza za rukáv a povedal: „Kamže tak naponáhlo, priateľ? Mali by sme si na seba pomaly zvykať, lebo ešte dlho budeme musieť byť spolu. My dvaja sa stretneme na rovnakom mieste, totiž na mieste zatratenia, ja pre nedostatok viery a vy pre nedostatok lásky.”
Aj naša modlitba má tieto dve chyby, chybu viery a chybu lásky. Obidva tieto základné nedostatky našej modlitby, teda zlé bytie a zlý spôsob, rieši Duch Svätý. On mení aj naše hriešne bytie, aj zušľachťuje spôsob našej modlitby. Máme o neho prosiť? O čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého, tým čo o neho prosia? Prosiť o Ducha Svätého znamená, chcieť Boha, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. A tu narážame na tretí problém našich modlitieb. Zlé veci. Práve v Božom Slove sa učíme ako a za čo smieme Boha s dôverou prosiť. Všimnime si hierarchiu prosieb modlitby Otče náš. Na prvom mieste je posvätenie a oslava Božieho mena, na druhom príchod Božieho kráľovstva, na treťom naplnenie Božej vôle, až na štvrtom je prosba o chlieb, na piatom prosba o odpustenie a ochota odpustiť a na siedmom prosba o rozlišovanie duchov. Porovnajme si hierarchiu našich bežných modlitieb a čo zistíme. Na prvom mieste som ja, potom dlho dlho nič a zasa ja a moje problémy.