Všimnime si dnes modlitbu Šalamúnova: Za čo sa modlí kráľ Šalamún? „Daj teda svojmu služobníkovi srdce chápavé, aby vedel spravovať tvoj ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým.” Je to prosba stále aktuálna. Keď človek nevie rozlišovať medzi dobrým a zlým, môže sa mu stať, že to v živote poriadna popletie. Napr. si bude myslieť, že ho vedie Duch Boží a pri tom bude unikať od svojich povinností, ktoré ma ukladá jeho stav. Ak bol niekto povolaný do manželstva, je to jeho prvotné povolanie a ani Duch Boží ho z neho nebude dišpenzovať. Pod žiadnou zámienkou, ani pod zámienkou dlhých modlitieb, nemôže človek opustiť svoje domáce povinnosti. Duch Boží, skutočný Duch Boží, nikdy nebude protirečiť Slovu Božiemu a Božie Slovo nám jednoznačne hovorí: „Kto sa nestará o svojich blízkych a zvlášť o členov rodiny, zaprel vieru a je horší než neveriaci”. (1 Tim 5,8).
Človek sa môže ukrutne popliesť, keď sa chce len modliť, bez toho, aby sa snažil počúvať Boží hlas. Ale ako s istotou počúvať Boží hlas? Boží hlas je zachytený v Písme. Človek nikdy nezíska tento dar rozlišovania, ak nebude svoju modlitbu sprevádzať štúdiom Písma. Sv. Pavol v 2 Kor 11,14-15 hovorí: „….veď sám Satan sa prezlieka za anjela svetla: nie je teda nič prekvapujúceho, že sa jeho služobníci prevliekajú za služobníkov spravodlivosti”.
Aj svätý mali zážitok, keď sa im na ich duchovnej ceste zjavil akoby Kristus a nebol to Kristus. Opisuje sa situácia v živote sv. Františka, že jednému bratovi sa zjavil akoby Kristus a viedol ho svojimi slovami do zúfalstva, Hovoril mu o tom, že on i všetci, ktorí nasledujú sv. Františka budú zatratení. Nie každé zjavenie prichádza od Boha a nie všetko, čo sa nám ľuďom zdá sväté a úctyhodné, je také skutočne aj v Božích očiach. V živote sv. Františka sa spomína aj tento príklad: „Bol jeden brat, napohľad ctihodný a svätý. Zdalo sa, že sa vo dne v noci len modlí, zachováva ustavičné mlčanie, a to tak prísna, že i keď sa kňazovi spovedal, robil to len posunkami. Vyzeral náramne zbožný a horlivý v láske k Bohu. Lebo keď sedel medzi bratmi a načúval duchovným rečiam, i keď neprehovoril, predsa sa radoval podivuhodnou vnútornou i vonkajšou radosťou.
Tak žil mnoho rokov, až raz prišiel do tohoto kláštora blažený František. Keď mu bratia rozprávali o jeho živote, povedal im: „Vedzte, že je to diabolské pokušenie, ak sa nechce spovedať.” Zatiaľ aj generálny minister navštívil Františka. A keď pred ním vychvaľoval tohoto brata, povedal mu svätec: „Veríš, bratku, že ten brat je vedený a klamaný zlým duchom?” „To sa mi zdá divné a neuveriteľné,” hovoril minister. „Ten človek predsa vykazuj s toľko známok svätosti a koná toľko zbožných skutkov.” Blažený František mu radil: „Skúšaj ho a povedz mu: Rozkazujem ti, bratku aby si sa spovedal dvakrát alebo aspoň ráz do týždňa.”
Avšak ten brat položil prst na ústa zavrtel hlavou na znamenie, že tak neurobí z lásky k mlčaniu, a dával to i posunkami najavo. Minister sa však bal rozhodnúť, aby nedošlo k horšiemu. Ale za niekoľko dní, ten brat sám dobrovoľne vystúpil z rádu a vrátil sa do sveta v občianskom obleku. I stalo sa, že jedného dňa išli dvaja druhovia blaženého Františka po ceste a stretli onoho bývalého brata v zúboženom stave tuláka. Bolo im ho ľúto ä vzdychli si: „Ty úbožiak, kam sa stratil tvoj tak svätý a ctihodný život? Predtým si nechcel ani hovoriť a ukázať sa medzi bratmi a teraz blúdiš svetom ako hriešnik, ktorý na Boha zabudol.”
Dal sa s nimi do reči a neustále klial a bral meno Božie nadarmo, ako robia ľudia svetácky. A bratia si znova povzdychli: „Veď ti kľaješ ako sveták! Ty úbožiak, predtým si neprehovoril, ani pár užitočných slov, ba vôbec žiadne.” Odišli od neho a on skoro nato zomrel. A my sme sa veľmi podivili, ako sa do písmena splnil správny úsudok blaženého Františka. Vecí všetci ostatní bratia považovali tohoto biedneho človeka za svätca.”
Existujú rôzne obdarovania v cirkvi, ale všetky podliehajú jej moci rozlišovania. Cirkev má právo skúmať dary a rozlišovať, čo je skutočne od Boha a čo nie. Naši veriaci sa však často hrnú od jedného zjavenia k druhému, a to k takým, ktoré cirkev ešte neodobrila ale Božie Zjavenie v Slove Božom si nevšímajú. Potom si s nimi môže diabol zahrať veľmi škaredú hru.
Na záver možno smutnejšej kázne slová sv. apoštola Jána: „Milovaní, neverte každému vnuknutiu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha: lebo mnoho falošných prorokov vyšlo do sveta”. (1 Jn 4,1) Cirkev má povinnosť a právo skúmať duchov. Sv. Pavol, keď hovorí o pôsobení Ducha Svätého, rozlišuje medzi darmi Ducha Svätého a ovocím. O daroch hovorí v 1 Kor 12-14, o ovocí Ducha hovorí v liste Galaťanom v 5. kap. Ovocie Ducha sv. je láska, radosť, pokoj, šťastie, trpezlivosť…Obidve tieto skutočnosti, by sme mohli porovnať. Dary k vianočnému stromčeku, na ktorom sú navešané veľké a krásne ozdoby. Oni však nič nehovoria o kvalite stromčeka a keď skončí doba vianočná, spolu s ozdobami, likvidujeme aj stromček. Dary sami o sebe nemusia ešte vôbec nič hovoriť o svätosti nositeľa a môžu to byť aj veľké dary. Ježiš nato poukazuje v podobenstve o konci sveta, keď hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane”, vojde do kráľovstva nebeského: len ten, kto činí vôľu môjho Otca v nebesiach. Mnohí mi povedia v onen deň: „Pane, Pane, či sme v tvojom mene neprorokovali a v tvojom mene nevyháňali zlých duchov a v tvojom mene neučinili mnoho mocných činov?” A vtedy im prehlásim: „Nikdy som vás nepoznal: choďte odo mňa, kto sa dopúšťate neprávosti.”
Ovocie Ducha, o ktoré sa má predovšetkým kresťan usilovať, je čosi iné. Je to ako keď máte na záhrade ovocný stromček. Keď sa ráz ukáže, že ovocný stromček má dobre ovocie, nikto nepomýšľa na to, že ho vytne. Jedine ovocie Ducha Sv. svedčí o vnútornej premene srdca. Ten človek je naozaj Boží a je vzácny v Božích očiach. Aj my sa máme predovšetkým sústrediť na ovocie. Ovocie Ducha sa v človeku objavuje vtedy, keď sa rozhodne plniť božiu vôľu, keď si začne Slovo Božie brať k srdcu.
Dnes diabol pracuje rafinovane, najprv skrze rôzne súkromné zjavenie spochybní úlohu a postavenie kňaza v spoločenstve, takže sa laici schádzajú sami vo svoj vlastný neprospech. I v tomto smere nám môžu byť na zamyslenie slova nášho sv. otca Františka, keď v svojom Testamente píše: „Potom mi dal Pán takú dôveru ku kňazom, ktorí žijú, ako to prikazuje svätá Rímska Cirkev a to pre ich svätenie, že i keby ma prenasledovali, budem sa na nich obracať. A i keby som mal múdrosť ako kráľ Šalamún a stretol sa s prostučkými svetskými kňazmi na ich farách, nebudem kázať proti ich vôli. A budem mať k ním a ku všetkým ostatným úctu, budem ich mať rád a preukazovať im česť ako svojím pánom. A nebudem sa starať o ich hriechy, pretože sú mojimi pánmi a ich prostredníctvom poznávam Božieho Syna; na tomto svete totiž vidím svojimi očami z Najvyššieho Syna Božieho len jeho Najsvätejšie Telo a Krv, ktoré oni sprítomňujú a len oni podávajú druhým. A prajem si, aby sa týmto najsvätejším tajomstvám preukazovala česť, klaňanie a boli ukladané na dôstojných miestach.”