16. utorok – (Mt 12,46-50)

V dnešnom alelujovom verši sme počuli: „Kto ma miluje, zachováva moje slovo i môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu.” Pán Ježiš nás stále viac a viac vedie k tomu, aby sme sa ho naučili duchovne milovať. Aby sme ho milovali tým najvyšším spôsobom. Lebo dokonalá láska má tú vlastnosť, že premieňa do podoby milovaného. Ak duchovnou láskou milujeme Ježiša, začína On sám spolu s Otcom v Duchu Svatom, existovať v nás. Celá Najsvätejšia Trojica si robí príbytok v človeku, ktorý sa rozhodne poslušnosťou dokázať svoju lásku voči Bohu. Láska voči Bohu sa dosahuje a preukazuje poslušnosťou. Podriadenosťou našej vôle vôli Božej. Táto láska, ktorá je súčasne aj pokorou, aj zjednotením sa s vôľou Božou, je plodná tým najúžasnejším spôsobom. Jej plodom je Ježiš sám. On nás poúča o tom, že každý, kto plní vôľu Nebeského Otca, je jeho brat, sestra i matka.

I keď sa nám možno zdá postoj Ježiša k jeho matke v dnešnom evanjeliu odmietavý, nieje to tak. Lebo to, čo hovorí, predovšetkým platí práve o nej, ktorá mu dala život. Neznižuje svoju matku, ale len odhaľuje základ jej Božieho materstva. A tým nás oslobodzuje od možnosti závisti, lebo to, čo Ona dosiahla, môžeme dosiahnuť aj my. Človek môže mať’ v sebe Boha, dokonca môže Boha zrodiť pre svet, keď plní Božiu vôľu. Ľudia od nás čakajú, že skrze naše ruky, cez naše srdce, našimi dobrými skutkami bude milovať sám Boh. A ono to v zásade je možné, keď sa snažíme hľadať Božiu vôľu a nie svoju. Naša vôľa nás zvádza k egoizmu. Zaprime samých seba a nasledujme Krista Ukrižovaného, ktorý sa úplne vydal z lásky k nám. Ježiš bol poslušný až na smrť. O nás by možno mohlo platiť, že sme neposlušní až na smrť, teda aj za cenu vlastného zničenia. Presný opak Ježiša.

Mojžiš v prvom čítaní vystiera ruku nad more, aby ho rozdelil, aby sa pre jedných stalo prechodom do zasľúbenej zeme, ale pre druhých hrobom. Ježiš v dnešnom evanjeliu, tiež vystiera ruku nad more ľudí, aby oddelil svojich, ktorí sa rozhodli počúvať a uskutočňovať vôľu Božiu.

Sv. František dodáva k tomu: „A nad všetkými mužmi a ženami, ktorí tak budú konať a vytrvajú v tom až do konce spočinie Duch Pánov a urobí si u nich príbytok, budú i deťmi nebeského Otca, ktorého dielo konajú a sú nevestami, bratmi a matkami nášho Pána Ježiša Krista. Nevestami sme, ak je verná duša skrze Ducha Svätého zasnúbená s Ježišom Kristom. Jeho bratmi sme, ak konáme vôľu jeho Otca, ktorý je v nebesiach. Jeho matkami sme, ak ho nosíme s láskou a s čistým a rýdzim svedomím vo svojom srdci a tele a rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú svietiť ostatným ako vzor.”

Na inom mieste vo svojich spisoch hovorí Sv. František: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú žiariť druhým ako príklad. Ako je sväté a ako milé, ľúbezne, pokorné, pokojné a sladké, roztomilé a nadovšetko žiadúce, mať takého brata a takého syna, nášho Pána Ježiša Krista!” Sv. František tvrdí, že vtedy počíname Krista, keď ho milujeme úprimným srdcom a so správnym svedomím a rodíme ho, keď konáme sväté skutky, ktoré ho zjavujú svetu.

Sv. Bonaventúra, duchovný syn sv. Františka, rozviedol túto myšlienku v spise pod názvom: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša”. V úvode knihy hovorí o tom, že sv. otcovia tvrdia, že duša, oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec ho predstaviť Otcovi v chráme.”

Podľa sv. Bonaventúru počína duša Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého a dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uvedie svoje sväté predsavzatie v skutok a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale čo stále odkladala z obavy, že nieje k tomu súca.

Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie začať nový život sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym, nejakou zmenou, pokiaľ možno i vonkajšou a viditeľnou, v našom živote a v našich zvykoch. Ak nie je predsavzatie uvedené v skutok, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Nikdy sa nebude sláviť „druhý sviatok” dieťaťa Ježiša, ktorým sú Vianoce. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je možno pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.

Ak sa rozhodneš zmeniť svoj život a zaradiť sa medzi chudobných a pokorných, ktorí podobne ako P. Mária sa snažia nájsť milosť u Boha, nesmieš sa starať o to aby si sa zapáčil ľuďom. Musíš sa vyzbrojiť odvahou, pretože ju budeš potrebovať. Sv. Bonaventúra hovorí, že prídu za tebou tvoji predošlí priatelia a budú ťa presviedčať, že to, čo na seba berieš je príliš tvrdé, že to nikdy nedokážeš, že si pokazíš zdravie, že riskuješ svoje dobré meno a obľúbenosť u ľudí. Na všetky tieto pokušenia treba odpovedať s vierou ako sv. Augustín: „Mohli iní, mohli iné, prečo ty nie Augustíne!”

Zakončím túto úvahu slovami sv. Augustína: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotneli keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.”