V dnešnom prvom čítaní počujeme Božiu výzvu k súdu nad svojím ľudom. Boh vyzýva celú prírodu, aby prišla k tomuto súdu, aby aj ona pomohla správne rozsúdiť: „Vrchy počujte Pánov súd, načúvajte, základy zeme, lebo Pán má spor so svojim ľudom, s Izraelom sa bude pravotiť.“ Boh vyzýva svoj ľud na súd. Nie na súd, ako si ho bežne predstavujeme my, kde človek usvedčený Bohom z hriechu, môže len zahanbene mlčať. Boh pozýva človeka k uvažovaniu a debate a človek sa môže obhajovať: „Ľud môj, čo som ti urobil? Alebo čím som ti bol na ťarchu? Odpovedz mi!“ Boh zachádza s nami ako so svojimi, sme jeho a každého otca bolí, keď musí trestať svoje deti. Preto nás radšej nabáda k obráteniu, aby trestať nemusel. Boh nás nestvoril pre trest ale pre Spásu.
Ďalší text hovorí o Božích skutkoch: „Ja som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, vyslobodil som ťa z domu otroctva a poslal som pred tebou Mojžiša, Árona a Máriu.“ Je zaujímavé, že Boh akoby zámerne mlčal o ešte úžasnejšom Božom skutku. Mohol by povedať: „Ja som ťa stvoril. Povolal som ťa k bytiu, keď si ešte nebol. Myslel som na Teba skôr ako si sa počal.“ Samotný fakt stvorenia by nás musel položiť na lopatky. Ale Boh nás nechce svojím súdom zruinovať, preto hovorí len o veciach, ktoré sme osobne zažili a ktoré si môžeme pamätať.
Skúsme odpovedať na otázku: „Ľud môj, čo som ti urobil?“ V kontexte by táto otázka skôr vyznievala: „Čo zlého som ti urobil?“ Ale mi sa skúsme zamyslieť nad nesmiernym obdarovaním. Už skutočnosť stvorenia hovorí o nesmiernej Božej moci, ale aj o nesmiernej Láske. Boh, ktorý je Vrcholne blažený sám zo seba sa rozhodol pozvať iného, nie boha k účasti na svojom bytí. Dal nám zmysly, rozum i srdce, slobodu i vôľu, aby sme ho hľadali a milovali. Bez neho by sme vôbec nemohli existovať.
V čom ale teda tkvie problém? Okrem týchto úžasných vecí sme dostali aj Boží zákon, mohli by sme povedať: „návod na použitie“, ktorý ak dodržíme, privedie nás bezpečne k Bohu, ktorý ak nedodržíme, tak sa zničíme. A my všetci sme sa narodili do sveta vstave vzbury proti tomuto Božiemu Zákonu, ktorý je ale pre nás cestou Života. Dôsledky tejto vzbury zakúšame sami na sebe, v utrpení, ktoré sme si spôsobili tým, že sme zišli z cesty Života, ale bolo na nás spáchané niekým, kto neposlúcha Boží zákon. Nie Boh nás tresce, ale naša vlastná nerozumnosť. To zlo, ktoré zažívame a proti ktorému sa búrime, je dôsledkom našej vlastnej nerozumnosti.
Ďalej v texte vidíme, ako sa už človek usvedčený z hriechu pýta, čo má robiť, ako uzmieriť Božiu velebnosť, akú obetu má vlastne priniesť. Či treba priniesť zápalnú obetu, tisícky baránkov. V Jeruzalemskom chráme sa zvlášť v čase Veľkonočnom prinášali naozaj tisícky baránkov, alebo či radšej dať Bohu to, čo má najvzácnejšie, obetovať svojho prvorodeného syna. I toto sa bežne dialo v prostredí pohanských národov, uprostred ktorých žil Izrael. Dokonca praotec Abrahám bol k tomu nabádaný samotným Bohom, i keď nakoniec sám Boh túto obetu zastavil. Problém nesplatiteľnosti hriechov z našej strany rieši sám Boh v dare svojho Syna.
A čo teda od nás chce Boh: „Človeče, veď ti povedali, čo je dobré a čo žiada Pán od teba: konať právo, milovať zľutovanie a pokorne kráčať s tvojím Bohom.“ Konať právo znamená žiť podľa Božích prikázaní, milovať zľutovanie znamená, žiť v snahe o odpustenie a zmierenie s ľuďmi. Mňa zvlášť zaujalo a oslovilo to posledné: „pokorne kráčať s tvojím Bohom.“ Je tu myšlienka „chodenia s Bohom.“ Chodiť s Pánom, to znamená, ustavične brať ohľad na toho, ktorého sme prijali a ktorý v nás zostáva, pokiaľ ho ťažkým hriechom nevyhostíme.
Často sa vyznávame vo sv. spovedi: „Zabudol som sa pomodliť ráno, na obed a večer“. Modlitba nie je niečo, čo môžeme po použití odložiť. Modlitba je ustavičná potreba našej duše, tak ako telo potrebuje ustavične dýchať, tak isto duša potrebuje ustavičnú modlitbu. Modlitba nespočíva v tom, že musíme stále hovoriť k Bohu, aj keď na začiatku sa naša modlitbe bude podobať skôr tomuto dialógu s Bohom. Ide o to, aby sme sa naučili chodiť s Bohom, žiť ustavične vo vedomí Božej prítomnosti. Ale to najdôležitejšie je žiť ustavične v pozitívnom vzťahu k Bohu. Základom modlitby je tento vzťah, ktorý nesmie byť nikdy prerušený.
Ako náhle ťažkým hriechom prerušíme toto životodarné spojenie, je potrebné ho okamžite obnoviť ľútosťou a vyznaním hriechov. Len ustavičná modlitba vedie ku spáse. Kto sa ustavične nemodlí, sa podobá človeku, ktorý sa ráz nadýchne a potom prestane dýchať a upadne do agónie. Modlitba to je pravidelné dýchanie našej duše. Naša duša žije z Božieho Ducha, ktorý vstupuje do nás skrze našu túžbu prejavenú modlitbou. Ak naša modlitba nie je ustavičným chodením s Pánom, nevedie k čistote srdca a teda nevedie ani k radosti. Modlitba má byť ustavičná tak isto ako láska. Len ustavičná modlitba vedie do Božej blízkosti. „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí!” – hovorí jedno staré ruské príslovie. Ustavičná modlitba, to je život pred Božou tvárou a stály ohľad na Boha.
Sv. Gregor Nazianský (326-390) nám zanechal túto myšlienku o modlitbe: „Ustavične ži v modlitbe a vždy ďakuj Bohu za všetko, čokoľvek sa s tebou deje. Nech tvoj rozum neprestane myslieť na Boha a jazyk sa chráni od hriechu. Niečo iné je láska k múdrosti, a iné je pamätanie na Boha. Pamätať na Boha je nutnejšie ako dýchanie a ak sa možno tak vyjadriť, okrem toho ani nemáme nič iné robiť, len rozjímať dňom i nocou, večer, ráno i napoludnie rozjímať a vzdychať a velebiť Pána v každom čase, ležiac i stojac či kráčajúc po ceste (Dt 6,7) a aj pri práci pamätať na Boha a týmto pamätaním rásť v čistote.“