To, čo sme dnes čítali o Židoch, ktorí boli zázračne vyslobodení z Egyptského otroctva, je akýmsi predobrazom duchovného života. Lepšie by bolo hovoriť o vyslobodzovaní a nie o vyslobodení, pretože ide o zdĺhavý proces. Fyzickú slobodu dosiahli akonáhle vyšli z Egypta. Mohli slobodne kráčať do zaslúbenej zeme. Faraon dokonca nariadil, aby boli vyhnaní z krajiny. A oni plní nadšenia išli. Ale boli skutočne slobodní? Muselo sa stať to, čo sme dnes čítali, aby si oni a aj Mojžiš uvedomil, že národ ešte nie je skutočne slobodný. Bolo treba oslobodiť ich srdce.
Keď sa ako zlý sen znovu objavil na obzore Faraón, dokonca so všetkým svojím ľudom, Písmo Sväté hovorí, že Izraeliti dostali veľký strach a začali reptať proti Bohu a proti Mojžišovi. Ukázalo sa, že ešte stále snívajú o hrncoch plných mäsa, ktoré mali v Egypte. Svojím srdcom boli ešte stále zviazaní s Egyptom. Dve silné putá ich zväzovali: Strach a žiadostivosť. Bola potrebná táto skúsenosť púšte a bezradnosti, aby sa zjavila choroba a otroctvo ich srdca. V tejto bezradnosti stratili dôveru v svoju silu a v svoju dobrotu. Situácia bola ľudský beznádejná až sa ich zmocňovalo zúfalstvo.
„Keď sa faraón približoval, Izraeliti zdvihli oči a videli za sebou Egypťanov. Pochytil ich veľký strach a volali k Pánovi.“ Prečo sa v ich živote objavil strach? Volali k Pánovi a predsa sa báli? Prečo? Pretože im chýbala dôvera voči Bohu. Podvihli síce oči, ako nás k tomu vyzýva Božie Slovo, ale nie k Všemohúcemu Bohu, ale aby sa pozreli na nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo. Hľadeli na veľkosť problému, ale nepozerali súčasne na veľkosť Boha. Chýbalo im to, čo je predpokladom zázrakov: „Viera v moc božiu a v ochotu Boha pomôcť.“ Toto im chýbalo.
Druhým problémom slobody je žiadostivosť. Proces oslobodzovania od žiadostivosti sa uskutočňoval počas celého pochodu púšťou. Podobne aj nás Boh očisťuje púšťou od sebeckej žiadostivosti. Musíme odumrieť svojmu a sebe, aby sme mohli vstúpiť do toho, čo je Božie.
Mojžiš celému Izraelu ohlasuje: „Pán bude za vás bojovať a vy budete mlčať!“ Niekedy je lepšie mlčať. Úplne umlčať svoj neveriaci rozum, ktorý stále počíta len s ľudskými možnosťami. Boh presahuje naše ľudské možnosti a naše predstavy a očakávania. Preto je lepšie v tichosti očakávať Boha.
Vieme, čo nasledovalo. Zázračné Božie Vyslobodenie. Prechod cez červené more. Situácia, v ktorej sa Izraeliti nachádzali, sa dá označiť ako krajná, extrémna, zúfalá. Pán Boh aj do nášho života veľmi často prehovára skrze podobné situácie. Takéto situácie slúžia zjaveniu sa Pravdy. Pravdy o nás ale aj o Bohu. Pán Ježiš sľubuje, že Pravda nás oslobodí. Veľmi často sme neslobodní, lebo nosíme veľa masiek na sebe. Pravda nás oslobodí! Práve tieto extrémne situácie ukážu, aký vlastne sme. Človek začne reptať niekedy sa dokonca začne až rúhať. Keby takúto situáciu nezažil, nikdy by nepoznal svoje hriešne srdce a svoju slabú vieru. Ale takáto situácia ho odhalí pred Bohom, ale aj pred sebou samým.
Starí pustovníci urobili skúsenosť, že ak sa chce človek stretnúť s Bohom, musí sa najprv stretnúť sám so sebou. Človek prestáva veriť v seba, veriť vo svoju dobrotu a silu. A toto je veľmi potrebné, aby sme sa mohli naozaj stať veriacimi Bohu. Pán Ježiš na jednom mieste vytýka farizejom: „Ako môžete veriť vy, ktorí hľadáte slávu u ľudí!” Dokiaľ si človek myslí, že si zaslúži slávu a uznanie, veľmi sa mýli. Je potrebné prestať veriť v seba a vo svoju spravodlivosť pred Bohom. Až keď sa človek prestane spoliehať na seba, začína byť’ slobodný od svojej ľudskej obmedzenosti. Boh koná zázraky, kvôli záchrane Izraela. Aj kresťan si niekedy pomýlene zamieňa vieru v seba a vo svoju spravodlivosť s vierou v Boha. Dokiaľ verím v seba, nie som schopný veriť Bohu. Až stretím dôveru v seba, môžem sa buď zosypať v zúfalstve, alebo sa úplne svojou dôverou zavesiť na Boha., ktorý okamžite prichádza na pomoc a robí veci ľudsky nemožné.
Egypťania museli uznať: „Utekajme pred Izraelitmi, lebo Pán za nich bojuje proti nám“. Mlčať a veriť je to najdôležitejšie. Umlčať v sebe každú čiste ľudskú špekuláciu. Prestať Bohu zväzovať ruky svojou neverou. A potom to najdôležitejšie: „Milovať Boha”. Veľmi často chceme, aby Boh konal divy a zázraky. Ale On nám v prvom prikázaní hovorí: „Milovať budeš Pána Boha svojho”. To najdôležitejšie je naša láska k Bohu, tá dokáže robiť divy a zázraky s nami a v nás.
Prosme Ducha Svätého, aby On vlial do vášho srdca lásku k Bohu, ktorý sa nám zjavuje v Ježišovi. Duch Svätý to je Láska Božie, to je nežnosť’ Boha a my všetci potrebujeme zakúsiť túto nežnosť, aby nám nestvrdli srdcia.