Dnešné evanjelium tvorí vlastne záver podobenstva o rozsievačovi. Všetci môžeme vo vlastnej záhrade alebo v prírode pozorovať to, čo Ježiš hovorí. Aj apoštol potvrdzuje, že Božie Slovo je živé a účinné, veď Božie Slovo je vlastne II. Božská Osoba, ktorá je sama o sebe Životom. Týmto Slovom bol stvorený celý svet a všetko povstalo skrze neho a môžeme povedať, že aj do budúcnosti platí, že všetko dobré, čo sa ešte na svete objaví, povstane skrze Neho. Možno si kladieme otázku: „Ak je toto všetko Pravda, prečo nachádzame tak málo účinkov v sebe i okolo seba?” V dnešnom výklade podobenstva o rozsievačovi nám Pán Ježiš dáva odpoveď na túto otázku. Vzhľadom na náš vzťah k slovu Božiemu nás Ježiš rozdeľuje do štyroch kategórii.
Prvú skupinu tvoria „ľudia nechápajúci“: „keď niekto počúva slovo o Kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchyti, čo bolo zasiate do jeho srdca. Toto je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty.” Sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom hovorí: „živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať“.(1 Kor 2,14) Je logické, že to, čo človek nepochopil, obyčajne ani nedokáže prijať a zapamätať si. Pri počúvaní Božieho Slova potrebujeme zvláštnu Božiu pomoc, Svetlo Ducha Svätého. Niečo také, ako o tom čítame pri stretnutí Ježiša s Emauzskými učeníkmi: „vykladal im zmysel Písiem”, „otváral im Písmo”. Bez osobného prijatia Ježiša, bez priateľstva s Bohom, teda bez Božej milosti, nie sme schopní preniknúť do hĺbky Božieho Slova. Nie sme veľmi často dokonca schopní ani si zapamätať počuté Božie Slovo, hoci ináč máme dobrú pamäť. Ak chceme mať ozajstný úžitok zo štúdia Písma Svätého, mali by sme ho podobne ako Božie Telo, prijímať v stave Posväcujúcej milosti. Ináč nás to Slovo bude bolieť. Diabol naozaj striehne na Božie Slovo, ako vtáky na semeno padnuté na kraj cesty. Podarí sa mu toto dobré semeno ukoristiť ak ostane kdesi na pokraji nášho života a nevpustime ho do svojho srdca.
Druhú skupinu by sme mohli označiť, ako „ľudia nestáli“. Sú to ľudia, ktorí „počúvajú slovo a hneď ho s radosťou prijímajú, ale nemajú v sebe koreňa, sú chvíľkoví“. Mohli by sme povedať, že im chýba hĺbka. Keď príde súženie a prenasledovanie pre Slovo, ihneď odpadnú. Sú to ľudia bez hĺbky duchovného života, ľudia povrchní, často nadšení ale len kdesi na povrchu. Koreňom duchovného života je spojenie s Bohom, teda modlitba. Teda ľudia nestáli práve kvôli tomu, že sa nemodlia, lebo sa neživia z Boha. Ak sami v sebe objavujeme túto „nezakorenenosť”, dostávame účinný liek: modlitbu. Jedno ruské príslovie hovorí: „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí!” Stále sa snažme o spojenie s Bohom vo svojich myšlienkach, slovách i skutkoch a potom prinesieme úrodu.
Tretiu skupinu tvoria ľudia obťažení starosťami o tento svet. U nich je Slovo zasiate do tŕnia. Síce „počúvajú Slovo, ale svetské starosti a klam bohatstva slovo udusia a ostane bez úžitku“. Svet, v ktorom žijeme, je miestom boja. Sv. apoštol Ján nám píše v liste: „nemilujte svet, ani čo je vo svete. Kto miluje svet, v tom nie je Otcova láska”. Všetko, čo nás zdržuje na ceste k Bohu, sa stáva zlom. V tomto zmysle aj „dobré veci” sa môžu stať problémom, pretože sme vyzvaní opúšťať dobré veci kvôli Lepšiemu. Ježiš nazýva tŕním to, čo je často najväčšou starosťou nás ľudí: „materiálny blahobyt”. Mnoho ľudí si okolo seba až namáhavo buduje tento záhon tŕnia. Odmena za našu starosť, udusené Slovo. Aj proti tejto chorobe existuje liek a to dobrovoľná chudoba v zmysle evanjelia. Nie bieda ale sloboda od vecí. Už cirkevní otcovia s obľubou hovorili: „Ubi krux, ibi victoria!” „Kde je kríž, tam je víťazstvo!” Teda dobrovoľne prijaté sebaobmedzenie v záujme sebazachovania. Dobrovoľne prijatý kríž nám poslúži podobne ako opora pri fazuli. Tam, kde ju človek zabodne vyrastie ponad trnie.
Poslednú skupinu ľudí tvoria tí, ktorí počúvajú slovo, chápu ho a ono prináša úrodu. Úplne prvé prikázanie zo všetkých je hebrejské slovo „Šema!”, ktoré tvorí začiatok hlavného prikázania lásky k Bohu: „Počúvaj Izrael“. Počúvať, rozmýšľať, chápať a uskutočniť. „A zrno zasiate do dobrej zeme je ten, čo vypočuje Slovo a pochopí ho: toto prinesie úrodu“.
Sv. František by nám všetkým adresoval tieto slová: „Pretože ten, kto je z Boha, počúva Božie slovo, máme aj my, ktorí sme zvláštnym spôsobom ustanovení ku službe Božej, nielen počúvať a konať, čo Boh hovorí, ale aj opatrovať nádoby a ostatné predmety používané pri bohoslužbe, ktoré obsahujú jeho slovo. Skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa. Preto napomínam všetkých svojich bratov a posilňujem ich v Kristovi, aby, ak nájdu kdekoľvek napísané Božie slová, zachádzali s nimi čo najúctivejšie, a pokiaľ to záleží na nich, zbierali ich a ukladali, ak ich nájdu na nedôstojných miestach alebo niekde pohodené, a tak v nich ctili Pána, ktorý ich vyslovil. Mnoho vecí sa totiž posväcuje Božím slovom a mocou slov Kristových sa uskutočňuje aj premenenie na oltári.“