V dnešnom prvom čítaní sme počuli inú verziu Desatora, ako sme zvyknutí. Celý oddiel sa začína predstavením Boha, ktorý sa predstavuje ako ten, ktorý vyvádza z otroctva. V tomto oddieli je to vyslobodenie z otroctva v Egypte, ale vieme, že existuje omnoho tuhšie otroctvo a to je otroctvo hriechu. Hriech dokáže človeka zotročiť omnoho viac, ako ľudský otrokár. Boh sa predstavuje ako ten, kto vyvádza z domu otroctva. A toto je aj zmysel darovania Božieho zákona na Sinaji, naša ceste k plnšej slobode.
„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Akého iného boha môže mať kresťan neveriaci v modly. Mojím Bohom je to, prečo žijem, čo najviac zaberá moje srdce a moje myšlienky. Môže to byť moje ego, okolo ktorého sa točí celý môj život. Môže to byť obdivovaný človek, alebo dokonca vec, ktorú si cením nado všetko.
Zákaz vytvorenia si modiel, akýchsi obrazov alebo symbolov dokonca aj pravého Boha, má ten zmysel, že každý obraz aj ten najdokonalejší nesie v sebe riziko, že Boha nutne obmedzí a zníži. Predovšetkým ide o symboly falošných bohov, ale aj my kresťania veľmi často v sebe živíme falošné predstavy Boha. Je celkom možné, že hoci sme v jednom kostole, účastní na jednej bohoslužbe, boh našich predstáv nie je ten istý. Musíme dovoliť Bohu, aby ustavične rúcal v našom srdci všetky tie obrazy, ktoré sú ďaleko od jeho skutočnej podoby.
Boh sľubuje tým, ktorí majú pravú úctu k pravému Bohu, požehnanie až do tisíceho pokolenia, neverných trestá len do štvrtého pokolenia.
Všimnem si ešte dve záverečné prikázania. „Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho. Nebudeš túžiť po jeho manželke, ani po jeho sluhovi, ani po slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo mu patrí.“ Človek je vyzvaný, aby kontroloval svoje túžby. Naše túžby nás robia neslobodnými. Naše túžby však môžu uväzniť i blížneho. V duchovnom svete sa duša pohybuje svojou túžbou. Ráz sa jedna svätica opýtala Ježiša, prečo je tak veľa duší v očistci, dostala zvláštnu odpoveď: „Lebo málo túžia po nebi!“ Vyprosujme si túto svätú túžbu po Svätom Bohu.