Svojim podobenstvom „O rozsievačovi“ nám chce dať Pán Ježiš odpoveď na jednu základnú otázku: Odkiaľ sa svete zobralo zlo? Je to otázka, ktorá snáď v dejinách ľudstva zamestnávala každého človeka, veriaceho rovnako ako i neveriaceho. Každý jeden z ľudí sa so zlom stretá. Zlo nás mätie a zraňuje. Keď skúmame psychický vývoj nejakého zločinca, obyčajne zistíme, že je preto zlý, lebo nepoznal skutočné dobro a skutočnú lásku. Cítime, že sme určení pre dobro. Dobro je pre nás normálne a samozrejme. Na dobro sme nastavení. Po dobre túžime. Dobro spôsobuje vieru a viera je ovocím skúsenosti s dobrom. Základná výpoveď Písma Svätého o božom stvorení hovorí: „Videl Boh, že je to dobré!“
Po vypočutí tohoto vyznania, ešte viac môžeme žasnúť a pýtať sa, odkiaľ je na svete zlo. Boh je nekonečne dobrý a dobré sú aj všetky jeho diela. Ale nikto neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode ale najmä problému mravného zla. Odkiaľ pochádza? “Neprestával som hľadať, odkiaľ je zlo a nemohol som nájsť nijakého východiska”, hovorí sv. Augustín a jeho bolestné hľadanie nenašlo iné východisko, iba v obrátení k živému Bohu
Boh koná absolútne slobodne, nie pod tlakom. Všetko, čo stvoril, stvoril z lásky a to sa rovnako týka anjelského sveta ako sveta nás ľudí. V pravom slova zmysle, absolútne zlo neexistuje. Absolútne zlo je vlastne neexistencia, nebytie. Ale Boh je Bytie a Život. Boh je Láska, večné prijatie, otvorená náruč pre všetko a pre všetkých. Božie Slovo hovorí, že miluje všetko, čo je a neoškliví si nič z toho, čo učinil.
O skutočnom zle budeme môcť hovoriť až pri absolútnom konci. Dokiaľ je tu čas je tu aj možnosť ustavičného zdokonaľovania. Preto človek ani nemôže absolútne posúdiť, čo je dobré a čo zlé. Zlo definujeme, ako niečo, čo nám škodí, ale odkiaľ máme istotu, že to, čo nám v tomto svete škodí, nepomáha zdokonaliť sa pre Božie kráľovstvo.
Je tu však ktosi, kto od počiatku nenávidí človeka. Nieje to Boh, ale je to bytosť duchovnej prirodzenosti, inteligenciou a mocou prevyšujúca človeka. Je to Satan a jeho anjeli. Ježiš ho nazýva “vrahom ľudí od počiatku”. Kniha Múdrosti ešte na jednom mieste podáva zaujímavé vysvetlenie: “Boh totiž stvoril človeka k neporušiteľnosti a učinil ho obrazom vlastnej nepominuteľnosti. Diablovou závisťou však vošla do sveta smrť a kto k nemu patrí, zakúsi ju.” (Mudr 2,23-24)
A predsa platí, že Boh drží stvorený svet pevne v rukách. Boh je absolútna moc. Problém s diablom a s jeho mocou, to je náš problém. Problém na úrovni vzťahov stvorenie ku stvoreniu. Nie je to problém na úrovni Boh ku stvoreniu. Diabol sa môže v tomto svete zdať silný len preto, lebo mu to svojou ľahostajnosťou alebo aj zlobou umožňujeme.. Len v takomto zmysle môžeme hovoriť o sile diabla. Diabol sa v našom svete nemôže prejaviť bez našej súčinnosti. Preto máme bdieť a strážiť svoje chodenie s Bohom, svoj Raj. Ježiš i ako človek víťazí nad diablom a On sám hovorí: “Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.”
V dnešnom čítaní z knihy múdrosti sme počuli, aký úžasný je ten, ktorý nás stvoril: “Veď okrem teba niet iného Boha, ktorý sa o všetko stará, aby si musel dokazovať spravodlivosť svojho súdu. Neexistuje kráľ ani vládca, ktorý by ti mohol robiť výčitky kvôli tým, ktorých si potrestal.” Naozaj nie je nad Bohom nikto, komu by sa musel On zodpovedať a predsa základom jeho moci je jeho spravodlivosť a starostlivosť o všetko. Náš Boh je starostlivý o všetko. Pán Ježiš to potvrdzuje, keď hovorí, že máme zrátane aj všetky vlasy na hlave. Boh nás v každej chvíli znovu tvorí a udržuje v bytí svojou mocou. Neexistuje v nás niečo, čo by ho mohlo prekvapiť, alebo zaskočiť.
“Pretože si spravodlivý, spravuješ všetko spravodlivo a pokladáš za nedôstojné svojej moci, aby si odsúdil toho, kto si trest nezaslúži. Lebo tvoja sila je zdrojom spravodlivosti a to, že vládneš nad všetkým, činí ťa zhovievavým ku všetkým.” Boh je spravodlivý, ale Božia spravodlivosť je niečo iné ako naša. Ľudská spravodlivosť dáva každému, čo si zaslúži. Božia spravodlivosť dáva každému to, čo potrebuje.
Ak sa Boh, všemohúci Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, ako je to možné, že jestvuje zlo? Odpoveď na túto otázku predstavuje len súhrn kresťanskej viery: dobrota stvorenia, dráma hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človekovi v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským Vtelením svojho Syna, darom Ducha Svätého, založením Cirkvi, silou sviatostí, pozvaním k blaženému životu, k čomu sa vopred žiada súhlas pozvaných slobodných stvorení, ale ktorému sa môžu vopred vyhnúť, čo je hrozné tajomstvo. Nejestvuje ani len jedna čiarka kresťanského posolstva, ktorá by, hoci len čiastočne, nebola odpoveďou na problém zla.
Prečo Boh nestvoril svet taký dokonalý, že by v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo? Vo svojej nekonečnej moci by Boh mohol vždy stvoriť niečo lepšie. Ale vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote chcel Boh slobodne stvoriť svet, ktorý by bol “na ceste” k svojej poslednej dokonalosti. Anjeli a ľudia, rozumné a slobodné stvorenia, musia kráčať k svojmu poslednému určeniu skrze slobodnú voľbu a hlavne lásku. Teda môžu poblúdiť. A skutočne, zhrešili. Takto vstúpilo do sveta mravné zlo, neporovnateľne ťažšie ako fyzické zlo. Boh nie je v žiadnom prípade, ani priamo, ani nepriamo príčinou mravného zla. Ak ho dovoľuje, tak len preto, že rešpektuje slobodu svojho stvorenia a tajomným spôsobom dokáže z neho vyvodiť dobro: Lebo všemohúci Boh… keďže je nanajvýš dobrý, by nikdy nedovolil, aby v Jeho dielach jestvovalo akékoľvek zlo, keby nebol dosť silný a dobrý, žeby zo samotného zla nepovstalo dobro. Takto, časom, môžeme objaviť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti, môže spôsobiť dobro z následkov zla, aj mravného, ktoré spôsobili jeho stvorenia: Z najväčšieho mravného zla, akého sa človek vôbec dopustil, zo zavrhnutia a vraždy Božieho Syna, čo spôsobili hriechy ľudí, Boh svojou prekypujúcou milosťou, vyvodil najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše Vykúpenie. Zlo sa premenilo na ešte väčšie dobro.