Počuli sme v evanjeliu: „Apoštoli sa zhromaždili u Ježiša a rozprávali mu všetko, čo robili a učili.“ Mnohí kresťania osobne s Bohom nikdy nekomunikujú. Ako deti sa naučili naspamäť rôzne modlitby a modlia sa stále ako malé deti, mechanický a formálne, hoci sú už dospelí. Nechcem tým poprieť hodnotu modlitieb, ktoré sme sa kedysi naučili, ale často to vyzerá tak, ako keby sme v osobnej modlitbe stále chceli vychádzať zo šlabikára, ktorý sme ako prváci kedysi potrebovali. Máme sa modliť od srdca k Srdcu, z nášho srdca k Božiemu Srdcu. Boh čaká na naše slová. On nie je robot, je Otec, ktorý má Srdce a chce počuť svoje deti. Chce počuť ľudské srdce.
Predstavený trapistov takto spomína na deň, ktorý rozhodol o jeho povolaní: „Ako malý chlapec som chodieval do farského strediska mládeže. V istý zimný štvrtok, na zakončenie poludnia vyplneného zábavou, prednášal náš pán farár o modlitbe starším chlapcom, ktorí boli zhromaždení v kaplnke. Keď už všetci vyšli, ja som pod zámienkou, že mu chcem pomôcť pri upratovaní, zostal. V skutočnosti som sa chcel na niečo spýtať, ale nevedel som, ako to urobiť. Zametajúc izbu som konečne povedal: „Stále nám zdôrazňujete, že je potrebné modliť sa, ale neučíte nás, ako to robiť.“ On odpovedal: „Máš pravdu. Chceš sa naučiť modliť? Potom choď do kaplnky a hovor k Nemu.“ Ten večer som šiel do kaplnky a musel som tam byť poriadne dlho, pretože si pamätám, že som sa neskoro vrátil domov a dostal som pokarhanie. Vtedy som sa ale prvýkrát modlil a zdá sa mi, že odteraz som nikdy neprestal hovoriť k Nemu.“
Možno sa nám zdá rada kňaza banálne. Ale ten, ktorý mladíkovi, túžiacemu naučiť sa modliť, namiesto dlhej argumentácie radšej krátko poradil: „Hovor k Nemu“, musel byť človekom skúseným v modlitbe. Pretože v modlitbe nehovoríme k nejakému tieňu ale k Živému Bohu. Musíme si byť vedomí jeho prítomnosti. Boh je stála prítomnosť a stála pozornosť voči nám. Stačí Ho osloviť, vzývať, aby sme Ho začali poznávať osobnou skúsenosťou. Je dobré urobiť to svojimi slovami a všímať si Božiu odpoveď. Zrazu pochopíme a pocítime, že Boh je a že je dokonca veľmi blízko. Týmto spôsobom sa môže prebudiť aj v srdci neveriaceho viera, keď sa pokúsi osloviť Neviditeľného. Boh sa vždy prejaví, keď ho vzývame.
Sv. Terézia z Avily sa čuduje: „Ako to, že sa neviete modliť? Veď je to nie ťažké! Viete rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom určite aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližšie ako Boh? Povedzte mu všetko! Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenie, úspechy, pády. Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, vyzdvihne vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Ako sa môžete báť Boha, ktorý vás miluje?! Nezabúdajte, že je len jedna blaženosť a to večná! Tak upustíte od mnohých vecí. Vaším prianím nech je vidieť Boha. Vašou obavou – zatratenie! Vašou radosťou nech je to, že vás Boh vedie k sebe!“
Treba si zapamätať, že modlitba je rozhovor a nemá teda byť len našou rečou k Bohu. Ešte vo väčšej miere má byť našou snahou počúvať Boha a to predovšetkým čítaním Písma. Boh prehovoril vo svojom Slove, preto modlitba musí zaujať postoj k tomuto Slovu. Božie Slovo nám odhaľuje Boží zámer. „Keď sa modlíme, k Bohu hovoríme a počúvame ho, keď čítame Božie výroky.“ Zdravá modlitba je odpoveďou na Božie Slovo. Boh nám rozumie len vtedy, keď k nemu hovoríme jeho rečou a tou je Božie Slovo. Aj Ježiš sľubuje: „Ak zostanete vo mne a ak zostanú moje slová vo vás, proste, o čo chcete, a stane sa vám.“ (Jn 15,7)
Modlitba je našou najmocnejšou zbraňou, preto nás diabol chce od nej odviesť. Keď sa konečne rozhodneme stráviť chvíľu v modlitbe, prídu nám na rozum všemožné pokušenie. Keď napriek týmto pokušeniam zotrváme na modlitbe, diabol zaútočí z druhej strany. Ukáže nám, čo všetko dobré by sme mohli v tomto okamihu urobiť, ale v tejto chvíli je to pokušenie opustiť Boha.
Diabol vie, že sme silní vtedy, keď sme s Kristom. „Kristus v nás“ je začiatok nového života, ktorý sa už nežije z ľudskej sily, ale z moci Božej. Sv. Ján Klimak tvrdí: „Nádhere modlitby sa nenaučíme od druhého. Ona sama je učiteľkou. Boh udeľuje dar modlitby tomu, kto sa modlí.“
Sv. Ján z Kríža hovorí o tých, ktorí dávajú prednosť aktivite pred modlitbou: „Všimnite si tých, ktorí sú veľmi aktívni, ktorí chcú obrátiť svet svojim kázaním a vonkajšími skutkami. O koľko viac úžitku by priniesli cirkví a boli by milšie Bohu, keby nechali bokom dobrý príklad, ktorým chcú byť, a keby len polovicu toho času zotrvali s Bohom v modlitbe. Tak by urobili viac a s menšou námahou jedným skutkom ako s tisíckami, zasluhujúc to svojou modlitbou a čerpajúc v nej duchovnú silu. Lebo inak všetko je len hrmot a robenie trochu viac ako nič a mnohokrát nič a ešte mnohokrát aj škody.“
Modlitba je aj stretnutie s Bohom. Starí pustovníci hovorili, že ak sa chce človek stretnúť s Bohom, musí sa najskôr stretnúť sám so sebou. Na ceste k Bohu nemôžeme preskočiť seba samého a svoje problémy. Celý náš život aj s jeho problémami patrí do modlitby. Nemá byť rozdiel medzi naším životom, myslením a modlitbou. Roztržitosť často signalizuje, že sa nemodlíme úprimne, že nehovoríme s Bohom o svojom živote a starostiach. Boh sa aj preto stal človekom, aby sme pochopili, že s ním môžeme hovoriť ako s človekom. Toto je najlepší spôsob ako sa oslobodiť od nepríjemnej roztržitosti pri modlitbe.
Keď sa dobre pozrieme na roztržitosť, ktorá nás obvykle prepadne práve pri modlitbe, zistíme, že obsahuje v sebe kus nášho života, naše starosti a problémy, rôzne veci a udalosti, s ktorými sme sa ešte nevyrovnali a ktoré sme vnútorne neprijali. Všetky tieto veci môžu byť strávené a spracované jedine s Božou pomocou, preto práve oni patria do modlitby, patria pred Božiu tvár. Je dobré zo všetkých svojich myšlienok robiť modlitbu. Nemyslieť monologicky ale dialogicky. Uvedomiť si, že Boh je moja „Ty“. On je neustálou pozornosťou voči nám. Veľkou výhodou takej ustavičnej modlitby je skutočnosť, že akonáhle problémy vznikajú, môžeme ich akoby za horúca odovzdávať Bohu.