Dnešné evanjelium hovorí o návšteve Pána Ježiša v dome Marty. Tento príbeh nám odhaľuje na čom vlastne záleží vo vzťahu k Ježišovi. Evanjelium doslova hovorí: „Ježiš vošiel do ktorejsi dediny. Tam ho prijala do svojho domu istá žena, menom Marta.” Evanjelium ďalej rozpráva o tom, že mala sestru Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo, ale Marta mala plno práce s obsluhou. Viete si to predstaviť, koľko bolo roboty, keďže vieme, že Pán Ježiš neprišiel sám. Jej dom bol zrazu plný ľudí a podľa židovských zvykov bolo potrebné uctiť si nielen Pána Ježiša, ale aj týchto ľudí. Možno pochopíme jej výčitku na stranu svojej sestry Márie. Pán Ježiš však toto od nej nežiadal a po tomto netúžil. Pán Ježiš túžil po tom, aby Marta i Mária počúvali jeho Slovo.
Dalo by sa to vyjadriť aj týmto spôsobom. „Boh nechce predovšetkým od teba tvoj výkon, ale chce tvoju odovzdanosť a poslušnosť.” Prvé a hlavné prikázanie, o ktorom sme uvažovali minulú nedeľu, začína príkazom „Šema!” čo znamená „počúvaj!”. Len človeku, ktorý je ochotný počúvať, je možno pomôcť. Základný predpoklad lásky k Bohu je ochota počuť. Ochota dať sa poučiť. Musíme sa dať najprv naplniť Božím Slovom, aby sme boli schopní skutočných dobrých skutkov. Marta to zaiste myslela dobre, ale jej snaha jej priniesla do srdca nepokoj. Musela uznať, že pri všetkej dobrej snahe, nie je schopná pohostiť Pána Ježiša a celý zástup, ktorý ho sprevádzal. Nakoniec vidíme, že Ježiš to od nej ani nežiadal.
Keby sme chceli zhodnotiť aktivitu obidvoch sestier, mohli by sme to vyjadriť aj nasledujúcim spôsobom. Marta chcela Ježišovi venovať celú svoju činnosť, čo je určite veľa a je to vzácne. Ale Mária sa dala celá Ježišovi. Odovzdala mu nielen svoju činnosť, ale aj svoju vôľu a svoje predstavy, o tom, ako má vyzerať prijatie Ježiša. Mária skutočne prijala Ježiša, lebo mu odovzdala celú svoju vôľu .
Tento problém „prijatia Ježiša” je vlastne podstatný problém kresťanstva. Od riešenia tohto problému záleží, či som skutočný kresťan. Či som Kristovi odovzdal celú svoju bytosť, alebo len svoju činnosť a aj to nie celú. Ak som Krista prijal, platí o mne to, čo sme počuli v druhom čítaní zo sv. Pavla: „Tajomstvo skryté od vekov: Kristus vo vás, nádej slávy….” alebo na inom mieste toho istého listu: „A my ohlasujeme, každého napomíname a každého vo všetkej múdrosti učíme, aby sme každého človeka urobili dokonalým v Kristovi.”
V kresťanskom náboženstve teda nejde o prijatie určitých doktrín, ale ide o prijatie Boha, ide o osobu živého Boha, ktorý sa stal človekom. Ide o Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Marta prijala Ježiša do svojho domu, ale nie dokonalým spôsobom. Prijala ho ako hosťa, ako unaveného človeka, ktorému môžem preukázať dobro tým, že mu poslúžim. Prijala ho telesne ale neprijala ho v duchu. Nezriekla sa svojich plánov a svojich predstáv. Možno sa už dlhšiu dobu tešila na tento okamžik. Možno si už dávno predtým hovorila, „keby náhodou ráz išiel Ježiš cez našu dedinu, pozvem ho k nám, a urobím mu také koláče, aké viem len ja robiť”.
Ale keď Ježiš skutočne prišiel do ich dediny a prijal jej pozvanie do jej domu a k jej stolu, pozval ju, aby bola s ním, aby ho počúvala, aby ho adorovala. Aby všetky svoje predstavy pochovala a počúvala. Ježiš nechce predovšetkým jej koláče, ale chce ju samu. A to je omnoho ťažšie, ako ponúknuť koláče, ale je to omnoho krajšie, ako ponúknuť len koláče. Adorácia, ku ktorej je Marta pozvaná, je Láska.
Druhá sestra, Mária, ukazuje celým svojím postojom, ako ju Kristus fascinoval, ako ju očaril. Ona jednoducho nemôže od neho odísť, ona nemôže od neho odtrhnúť oči. Mária sa chová, ako zaľúbený človek. Zabúda na podstatné veci. Myslí len na neho a nevie sa od neho odtrhnúť. Keď Ježiš hovorí, od neho sa jednoducho nedá odísť. Žiaden človek tak nerozpráva ako On. Jeho Slovo je tak vzácne a jeho prítomnosť tak oslobodzuje, že by to bol veľký nerozum, nepočúvať ho, nebyť s ním, dať niečomu, alebo niekomu prednosť pred ním.
Marta dáva Ježišovi svoju aktivitu, Mária dáva Ježišovi svoje bytie. Určite, aj v tejto epizódke, by nakoniec prišlo na to, čo chcela urobiť Marta. Veď Ježiš prijal na seba ľudskú prirodzenosť a nebol žiadny askéta, ktorý by sa nevedel tešiť zo všetkých Božích darov. Ale to prvé je dôležitejšie: „Počúvať”, keď hovorí Boh.
Ten prvý štýl života, ktorý v tomto čítaní predstavuje Marta, nám symbolizuje činný život, v ktorom už nie je miesto pre Božie Slovo a modlitbu. „Veď práce je tak veľa”. Týka sa to nielen tých pozemských aktivít, ale aj tých zdanlivo apoštolských aktivít, kde sa pre Krista možno aj hrdlačí, ale kde Kristus ako osoba nie je milovaný a nie je predmetom našej adorácie. Avšak aj apoštolát má cenu v Božích očiach len vtedy, keď sa rodí z modlitby a k modlitbe druhých i seba samého vedie.
„Prijať Ježiša”, to znamená, úplne sa mu odovzdať. Naša vnútorná premena sa deje vtedy, keď sme s ním. Keď čítame evanjelium o povolaní apoštolov, počujeme, že ich Ježiš prednostne pozval, aby boli s ním. A až potom ich poslal hlásať. To prvé je nesmierne dôležité, lebo sa nám môže stať, že budeme veľa pre Krista pracovať a predsa ho nebudeme milovať. „Byť s Ježišom” to znamená „modliť sa!”, adorovať, počúvať Božie Slovo. Diabol veľmi dobre vie, že modlitba je našou najmocnejšou zbraňou, preto nás chce od nej pod každou zámienkou odviesť. Keď sa konečne rozhodneme stráviť chvíľu v modlitbe, prídu nám na rozum, všemožné pokušenie. Ak napriek týmto pokušeniam zotrváme na modlitbe, diabol zaútočí z druhej strany. Ukáže nám, čo všetko dobré by sme mohli ešte urobiť. Ale v tejto chvíli sa jedná o pokušenie, opustiť Boha. Odísť pod hocijakou zámienkou od neho. Diabol veľmi dobre vie, že sme silný len vtedy, keď sme s Kristom. „Kristus v nás, to je nádej slávy”. Kristus v nás to je počiatok nového života, ktorý sa už nežije z ľudskej sily, ale moci Božej. Kristus je v nás vtedy, keď sme vôľou, myslením i citmi zjednotení s Božím Slovom. Sv. Pavol nám všetkým adresuje slová: „My ho zvestujeme, pri čom napomíname každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi:”
Na záver slová sv. Františka: „Všetci tí však, ktorí nie sú ochotní konať pokánie a ktorí neprijímajú Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista a dopúšťajú sa nerestí a hriechov, a ktorí žijú podľa svojej zlej žiadostivosti a svojich škaredých chúťok, a ktorí nedodržujú to, čo sľúbili, a ktorí slúžia svojím telom svetu, pretože ich telesnými žiadosťami, problémami a nepokojom tohto sveta a starosťami tohto života oklamal diabol, ktorého deťmi sú a ktorého skutky konajú: tí všetci sú slepí, pretože nevidia pravé svetlo nášho Pána Ježiša Krista. Nemajú duchovnú múdrosť, pretože nemajú v sebe božieho Syna, ktorý je pravou múdrosťou Otca. O nich platí: „So všetkou svojou chytrosťou zlyhali”. Oni vidia, poznávajú, chápu a robia zlé veci a vedome ničia svoje duše.”