V dnešnom evanjeliu počujeme, ako Ježiš začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, a nerobili pokánie. Zmyslom všetkej Ježišovej snahy a všetkého, čo učil a konal, je naša Spása, ku ktorej prichádzame skrze vieru a žité pokánie. Je ťažké, presvedčiť práve nás veriacich, že všetci potrebujeme konať pokánie. Zakladáme si, podobne ako židia, na svoje zdedené viere. Táto istota u mnohých pramení z vedomia príslušnosti k cirkvi. „Som katolík, z toho vyplýva – budem spasený”. Táto veta je logický v poriadku. Naozaj je pravda, že katolícka cirkev má všetky predpoklady k tomu, aby nás ku spáse priviedla. Otázka však spočíva v čomsi inom: „Či som naozaj katolík? Či naozaj žijem v zhode s učením cirkvi, či žijem zo Slova Božieho, žijem Božie Slovo a prijímam sviatosti Cirkvi?“
Zrejme aj preto je v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad 99 spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Totiž tých 99 spravodlivých, ktorý pokánie nepotrebujú, vôbec neexistuje. Všetci potrebujeme pokánie a v nebi majú anjeli radosť z tých, kto to chápu. Jedna poviedka rozpráva o svätci, ktorý sa pýtal anjela: „Kto je v nebi?“ Bol zdesený, keď počul, že nie sú tam ani katolíci ani evanjelici a dokonca ani pravoslávni, ani židia. Preto sa znovu pýtal: „Kto teda je v nebi?“ Anjel odpovedal: „Kajúcnici!“ Prvé spoločenstvo, ktoré vzniklo okolo sv. Františka, ľudia nazvali: „Kajúcnici z Assisi!”
Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. „Čiňte pokánie a verte evanjeliu!“ Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva. Na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Pokánie sa koná a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, mám to napraviť. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Veľmi často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia, aj keď nejde presne o to isté. Aj keď spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, pokánie je významovo širší pojem. Spoveď je len malou čiastkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním.
Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života, musí sa stále prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu. Vnútorné pokánie kresťana môže mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe, k Bohu a k blížnym. Čítanie Písma sv., Modlitba liturgie hodín a Otčenáša, každý úprimný úkon Bohopocty v nás oživuje ducha obrátenia a prispieva k odpusteniu hriechov.
V hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom tešuva a to je odvodené od slova Suva = návrat. „Suva Jisrael ad Hašem elokecha” – „Vráť sa, Izrael, k Pánovi, svojmu Bohu“. Pokánie to je radostný návrat domov k Otcovi. Sv Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. V gréčtine sa pre pokánie užíva termín metanoia. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!” A vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Zmeňte zmýšľanie, nie v zmysle iného ľudského spôsobu zmýšľania, ale ako hovorí apoštol: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal na seba prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Ponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Rim 2,68)
Skutočné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša. Boh je Blaženosťou, ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme. Po dedičnom hriechu sme ako rozladené rádio. Hoci sú v éteri okolo nás rádiové vlny, na ktorých je krásna hudba, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ si nenaladíme prijímač na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou – Božie Slovo a tým naladením – súhlas s Ním.
Môžeme si položiť otázku: „Už som zmenil zmýšľanie, alebo som stále presvedčený, že mi nič netreba v mojom živote a myslení meniť?“ Ak sa v živote riadime stále len ľudskou chytrosťou, ešte nekonáme pokánie. Pokánie začína tam, kde začíname žiť Božie Slovo. Ak to nerobím, aj pre mňa platí to, čo Ježiš hovorí o Kafarnaume: „Beda ti, dokedy sa budeš vyvyšovať?“
Základná pýcha, ktorá je prekážkou spásy, spočíva v tom, že Ego sa posadilo na trón života a miesto Božieho Slova zbožňuje seba samého. Toto je vyvýšenosť, o ktorej hovorí Ježiš v evanjeliu. Základná pokora potrebná ku spáse, spočíva v zostúpenie z trónu života. V odovzdanosti tohto miesta riadenia Božiemu Slovu. Pokánie je ochotou prijať Božie Kráľovstvo v osobe Ježiša Krista. Adam zhrešil tým, že si vzal život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační”. Základný skutok pokánia je v znovu prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Uznať Boží nárok na seba. Slovo viera, v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, má asi taký zmysel, ako nechať sa viesť. Je to opak toho čo urobil Adam. Ide o to, aby sa ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu. Musí sa vzdať miesta zbožňovania a uvoľniť ho Bohu. Zapretie seba to je snaha vzdať sa tohto vedúceho postavenia. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Nechcieť byť stredom všetkého.
Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, pretože v nej je sprítomnenie obeti Krista, ktorý nás zmieril s Bohom, ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života. Eucharistia rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V nej sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyžaduje Ježiš. On je náš životný štýl. Nemôžeme koketovať s hriechom, keď chceme pristupovať k Eucharistii.
O sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, idúc cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy”. A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný Otec, lebo vám hovorí to najlepšie!”