5. Veľkonočná sobota
Skončili sme tvrdením, že naše dary nie sú Bohu milé, keď nie sme zmierení so svojím bratom. A ak Boh nie je ochotný prijať naše dary, myslíte, že príjme naše prosby?
Mnoho času ubehne, než poznáme príčiny prekážok v našom modlitebnom živote. Ako málo sme ochotní jednať podľa prikázania lásky! Rodinný život, ak nie je správne usporiadaný v zmysle listu sv. apoštola Petra 3,1-10 môže tiež byť vážnou prekážkou našich modlitieb. „Tak isto muži, keď žijete so svojimi ženami, majte pre nich porozumenie, že sú slabšie a preukazujte im úctu, pretože sú spolu s vami dedičkami daru života. Tak vaším modlitbám nebude nič prekážať”.
Ak sa vzpierame počúvnuť a vrátiť sa k Bohu, svojmu Stvoriteľovi, nasledovať Ježiša Krista, nášho Vykupiteľa, Boh sa k nám neskloní, nevyslyší nás, ale odmietne a zriekne sa nás. Urobí to, aby sme sa navrátili ako márnotratný syn, až poznáme Boží súd nad hriechom a Božiu lásku k nám.
Láska je trpezlivá, dobrotivá, znášanlivá a zhovievavá, raduje sa z pravdy, nezávidí. Láska nás pozýva k službe tvárou v tvár hriechu a utrpeniu doma i medzi pohanmi dneška.
Ako sa môžeme modliť: „Príď Kráľovstvo tvoje“, keď sami nepriložíme ruku k Božej vôli. Nemôžeme sa úprimne modliť za obrátenie neveriacich, ak nie sme ochotní im svedčiť a svojím životom im ukázať cestu, dopisom alebo knihou im priblížiť evanjelium.
Neprosme Boha za to, čo môžeme a máme urobiť my sami. On je síce darcom všetkého, ale my sme tiež obdarovaní rôznymi talentami a Boh chce naším prostredníctvom obdarovať druhých. Preto mu máme slúžiť podľa našich možností.
Modlime sa sami. Sú modlitby, ktoré prenášame sami pred svojím Bohom v skrytosti. „Keď sa modlíš, vojdi do svojej komôrky a zavri dvere.“ Sú to modlitby ľudského utrpenia, boja, duševnej rozorvanosti.
Ale sú modlitby, ktoré dvaja alebo traja v mene Ježiša Krista predkladajú Bohu. Takýmto spôsobom sa modlí rodina, priatelia. Takto sa však môže modliť aj farské spoločenstvo. Naozaj ste presvedčení, že k tomu, aby vaša modlitba bola prijatá, je potrebné predniesť určité množstvo Otčenášov; že sa to Bohu viac páči, ako keď mu zo srdca poviem, Pane Ježišu pomôž my v tej veci.
Duchovná bieda mnohých farností má svoju príčinu v nedostatočných alebo celkom zanedbaných modlitebných stretnutiach. Pri hlásaní Božieho slova je poslucháč často pasívny. Pri modlitbe sa každý jednotlivý člen farnosti zúčastňuje spoločenstva s Bohom, teda stáva sa aktívnym.
Chvála, vďaka a velebenie sú práve tak dôležitom článkom modlitby, ako prosba a žiadosť. Žalmista nás vyzýva: „Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno!“ (Ž 100,4).
Radujme sa z Božích darov, že smieme žiť, zakúšať Božiu milosť a prijímať Božiu lásku v hojnosti! Nie je to náhoda, že nás Písmo niekoľko krát nabáda: „Radujte sa!” Boh nechce nešťastné deti a žiadne jeho dieťa nemá dôvod k plaču. Kto narieka, nie je spokojný s tým, čo mu Boh nadelil, prisúdil, čo mu ponechal ako osteň a spomienku na jeho starý život.
Apoštol Pavol, i keď bol prenasledovaný a skúšaný, nikdy nebedákal, nenariekal, ale chválil a ďakoval Pánovi a všetko trpezlivo znášal v láske, ktorú nám vykreslil tak, ako nikto iný. Či vo väzení, v putách, alebo na svojich misijných cestách v búrkach, vždy spieval chválospevy Bohu a svojmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Jeho listy sú retiazkou chvály Božej slávy a spásneho diela Pána Ježiša Krista:
„Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!” (1 Sol 5,16-18) Radujte sa – modlite sa – buďte vďační vždy. Takéto má byť poradie. Prespevujte chválu a ďakujte. Kto prijíma s vďakyvzdávaním, dvojnásobne prijíma. Preto: „Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce.“ (Ž 37,4).
Ráz jednému misionárovi došli smutné správy z domova. Bol úplne zdeptaný. Ani modlitby nedokázali rozptýliť mraky nepokoja, strachu, úzkosti. Vo svojej bezradnosti navštívil iného misionára a tu mu padlo do oka motto z Písma Svätého: „Chváľ, duša moja, Pána; celý život chcem chváliť Pána, svojmu Bohu spievať, kým len budem žiť.” (Ž 146,2). Vzal si to k srdcu. Mraky sa rozptýlili, nedôvera sa rozplynula ako hmla v žiari slnka a srdce chválilo a ďakovalo za vyslyšanie i povzbudenie.
Chválime dosť svojho Pána? Vzývame ho chválospevmi ako nás k tomu vyzývajú mnohé žalmy? Ďakujeme za vyslyšanie svojich modlitieb? Čim plnšie Bohu dôverujeme, tým viac. ho budeme chváliť.
Všetky prekážky, ktoré sme tu vymenovali pochádzajú buď z neznalosti Božieho slova alebo z neochoty sa plne Bohu dať. Ak dokážeme v plnej dôvere povedať Nebeskému Otcovi: „Všetko moje, je tvoje” aj On nám odpovie tými istými slovami.