VEĽKÁ DOXOLOGIA
A všetky dobrá
odovzdávajme Pánovi, najvyššiemu a zvrchovanému Bohu.
Uznajme, že všetky dobrá sú jeho, a za všetko ďakujme jemu,
od ktorého všetky dobrá pochádzajú.
A jemu, najvyššiemu a zvrchovanému, jedinému pravému Bohu,
nech patrí a je vzdávaná všetka pocta a česť,
všetka chvála a dobrorečenie,
všetka vďaka a všetka sláva
a on nech ich prijíma.
Veď jemu patrí všetko dobré
a on jediný je dobrý. (NReg 17,17-18)
Tento text je vybudovaný na dvoch kľúčových výrazoch: všetko dobré a odovzdávajme a uznajme, ktoré sa v ňom opakujú. Rovnako ako inde i tu v centre vidíme najvyššieho a zvrchovaného Pána, jediného pravého Boha, ktorého sú a od neho pochádzajú všetky dobrá, ktorý jediný je dobrý. Totiž, ako hovorí Ježiš v evanjeliu (Lk 18,19), jedine Boh je dobrý. Všetko, načo človek vzťahuje slovo dobrý, dobro plne existuje len v ňom. Život, inteligencia, láska, spoločenstvo, krása, slávenie, sladkosť, rád, harmónia, pokoj, radosť: tým všetkým je najprv a bytostne Boh. Pokiaľ človek nachádza v stvorení prejavy toho všetkého (a nachádza ich na každom kroku), vždy vychádzajú z jediného zdroja, z Toho, od ktorého všetky dobrá pochádzajú.
František nás nabáda ku dvom úkonom. Najprv máme uznať zvrchovanú a jedinú Božiu dobrotu v Bohu samom, v hlbinách jeho bytia. A následné ju poznávať všade v stvorení: v človeku a v jeho činnosti, v dejinách, vo svete vecí, skrátka v celom stvorenom diele, ktorým, „keď Boh prechádzal, odel ho svojou krásou“ (Ján z Kríža). To predpokladá, že náš zrak a duch sú prebudené, pozorné, láskavé, že všade objavujú stopy jediného Dobrého, žasnú nad nimi a tešia sa z nich.
Po úkonu vďačnosti bezprostredne nasleduje úkon prepustenia. Bohu je treba odovzdávať, prinášať to, čo patrí jedine jemu. Pokiaľ nám odhalí dobrá, ktoré sú v ňom, či spíše Dobro, ktorým je, uvedie nás to do úžasu, ale nepatrí nám to. Toto zjavenie je číry dar, milosť. Tak isto dobrota, ktorou Boh štedro zaplavuje všetko, čomu dal existenciu mimo seba — stvorenie —‚ je ďalší dar, teda milosť. Iste, musíme za ňu byť vďační, obdivovať ju, tešiť sa z nej ako dieťa, ktoré dostane darček. Ale skôr než sa jej zmocniť, nechať si ju, považovať ju za svoj majetok, je treba ju odovzdať, prísť pred Darcu, a vyjadriť mu za jeho štedrosť radostnú vďačnosť, priniesť mu milosť, ktorú sme prijali.
Teraz už lepšie chápeme Františkovo naliehanie: nech mu patrí; nech je mu vzdávaná, nech prijíma, rovnako ako tri páry príslušných výrazu. Pocta a česť, teda úcta, adorujúci postoj toho, kto nahliadol, kto je Boh; chvála a dobrorečenie – spev úžasu a uznania za to, čo je a čo koná; vďaka a sláva – to, čo Boh zdarma dal, je mu odovzdávané vo vďakyvzdaní ku chvále jeho slávy.
„Preto naliehavo prosím v láske, ktorou je Boh, všetkých svojich bratov aby sa snažili byť vo všetkom pokorní, aby sa nechválili, v duchu sa neblažili, vnútorne sa nevyvyšovali dobrými slovami a skutkami a vôbec ničím, čo Boh dobrého tu a tam v nich a skrze nich urobí, prehovorí alebo spôsobí.“ (NReg 17,5—6)
Radostne a s chválou na perách sa odpútať od všetkých dobier, ktoré sme od Boha dostali, uznať, že nie sú z nás a že nám nepatria, taká je pravá chudoba. František pozná ľudské srdce – predovšetkým to svoje — a teda vie, že prestať vlastniť mu nie je vlastné. Jeho nabádanie je toho svedectvom.
František najprv konštatuje, že dobro sa nachádza v každom človeku. Na inom mieste oslavuje skvelosť človeka, ktorý je svojím telom i dušou obrazom Božím a je stvorený pre šťastný život (Nap 5,1). Boh mu vo svojej nezištnej láske dáva celé jeho telo, celý jeho život (NReg 23,8). Tu vidí, ako sa ono fundamentálne dobro, ktorým je existencia človeka, prejavuje dobrými slovami a skutkami. Ľudská reč a chovanie môžu byť správne a dobré, v zhode s pravdou evanjelia. Ale toto hlbinné a pravé dobro, ktoré v sebe človek poznáva, je dar a dielo Božie. To on koná, hovorí a spôsobuje všetko dobré. František jemne rozlišuje dobro konané v nich a skrze nich. Keď sa človeka chopí evanjelium, keď sa jeho srdce začne meniť a obracať sa k Bohu a k blížnemu, keď zomrie svojmu vrodenému egoizmu, svätá prítomnosť a dobrota na ňom začnú byť viditeľné. Zdá sa, že je svätý, blízky Bohu, že sa mu podobá. A dobrota novej bytosti vyžaruje okolo neho: dobrými slovami a dobrými skutkami zasiahne, ovplyvní a možno i premení tých, s ktorými sa stretáva. Spravodlivý, svätý človek je istým spôsobom nákazlivý.
Ale preto, že je človek slobodný a má svoje vnútorné túžby, nesie so sebou tento stav, podobný Adamovmu v raji, veľké riziko. Ide o najvyššie pokušenie spravodlivého: človek sa môže začať chváliť, v duchu sa blažiť, vnútorne sa chváliť dobrom, ktoré v sebe nachádza, ako keby bol jeho absolútnym majiteľom. Mechanizmus tohto pokušenia František odhaľuje v ôsmom Napomenutí. Používa k tomu dva úryvky z Písma: Apoštol tvrdí: „Nikto nemôže povedať: Ježíš je Pán, iba v Duchu svätom.“ (1 Kor 12,3) A „nikto nič dobrého neurobí, naproste nikto“ (Ž 14,3;Rim 3,12).
Ide o pokušení dvojakého zabudnutia. Zabudnutie na fakt, že všetko je od Boha, z jeho Ducha, zvlášť keď ide o samo jadro kresťanskej viery: o vyznávanie Kristovho božstva. A potom zabudnutie na to, že človek ponechaný sám sebe je úplne neschopný vykonať čokoľvek dobré.
Z týchto dvoch citácii je dobre vidieť, ako bol František ovplyvnený pavlovským pohľadom na človeka. Spolu s apoštolom dobre pochopil, že jadrom radikálnej kresťanskej chudoby je uznanie, že človek oddelený od Boha nie je schopný jediného dobra, ale zato je schopný každého zla. Len úplná odovzdanosť milosrdnej láske Božej, otvára cestu k nezaslúženej spáse.
Týchto pätnásť dní so svätým Františkom nemôžeme lepšie uzatvoriť než inou z jeho modlitieb. Ide o záver jedného invitatória, finálne zvolanie, totálne zabudnutie na seba a čistú chválu: „Všemohúci, najsvätejší, najvyšší a zvrchovaný Bože, všetko dobro, zvrchované dobro, úplné dobro, ktorý jediný si dobrý, kiež by sme ti mohli vzdať všetku chválu, všetku slávu, všetku vďaku, všetku česť, všetko dobrorečenie a odovzdať všetko dobré. Áno, áno! Amen.“ (ChHod)
V týchto riadkoch je celý František, naozaj chudobný, nie v prvom rade vonkajšou chudobou, ale nevlastniaci už seba samého, nič nepožadujúci, dokonca ani žiadnu čnosť a akoby zajatý svätosťou a dobrom, ktoré sa ho zmocnili. Jeho jedinou odpoveďou je spontánny spev toho, ktorý, pretože už nemá nič svojho, vlastní všetko v Bohu, ktorý, tiež chudobný, sa celkom vydáva človeku.