Dnes v prvom čítaní a v evanjeliu sme počuli niečo, čo môže každý z nás pozorovať a porovnávať vo vlastnej záhrade alebo v okolitej prírode. Najprv nám prorok Izaiáš hovorí o životnosti Božieho Slova. „Ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému, tak to bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.” Aj apoštol potvrdzuje, že Božie Slovo je živé a účinné, veď Božie Slovo je vlastne II. Božská Osoba, ktorá je Životom samým. Týmto Slovom bol stvorený celý svet a všetko povstalo skrze neho a môžeme povedať, že aj do budúcna platí, že všetko dobré, čo sa ešte na svete objaví, povstane skrze Neho. Sv. Pavol v liste Rimanom hovorí, že „stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží Synovia”. Celá príroda doslova túžobne očakáva zjavenie sa Božích Synov a to sa má udiať skrze nás, ktorí prijímame a žijeme Božie Slovo. Možno si kladieme otázku: „Ak je toto všetko Pravda, prečo nachádzame tak málo účinkov v sebe i okolo seba?”
V dnešnom podobenstve o rozsievačovi nám Pán Ježiš dáva odpoveď na túto otázku, ktorú sme vyslovili. Vzhľadom na vzťah ľudí ku slovu Božiemu nás rozdeľuje Ježiš do štyroch kategórii.
1. Prvú skupinu tvoria ľudia nechápajúci: „keď niekto počúva slovo o Kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchváti, čo bolo zasiate do jeho srdca. Toto je človek, u ktorého bolo zrno zasiate na kraj cesty.” Sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom hovorí: „živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať“.(1 Kor 2,14) Je logické, že to, čo človek nepochopil, obyčajne ani nedokáže prijať a zapamätať si. Pri počúvaní Božieho Slova potrebujeme zvláštnu Božiu pomoc, Svetlo Ducha Svätého. Niečo také, ako o tom čítame pri stretnutí Ježiša s Emauzskými učeníkmi: „vykladal im zmysel Písiem”, „otváral im Písmo”. Bez osobného prijatia Ježiša, bez priateľstva s Bohom, teda bez Božej milosti, nie sme schopní preniknúť do hĺbky Božieho Slova. Nie sme veľmi často dokonca schopní ani si zapamätať počuté Božie Slovo, hoci ináč máme dobrú pamäť. Ak chceme mať ozajstný úžitok zo štúdia Písma Svätého, mali by sme ho podobne ako Božie Telo, prijímať v stave Posväcujúcej milosti. Ináč nás to Slovo bude bolieť. Diabol naozaj striehne na Božie Slovo, ako tie vtáky na semeno padnuté na kraj cesty. Podarí sa mu toto dobré semeno ukoristiť ak ostane kdesi na pokraji nášho života a nevpustime ho do svojho srdca.
2. Druhú skupinu by sme mohli označiť, ako ľudia nestáli. Sú to ľudia, ktorí „vypočujú Slovo a hneď ho s radosťou prijímajú; avšak nemajú v sebe koreň, sú nestáli“. Mohli by sme povedať, že im chýba hĺbka. Keď príde súženie a prenasledovanie pre Slovo, ihneď odpadnú. Sú to ľudia bez hĺbky duchovného života, ľudia povrchní, často nadšení ale len kdesi na povrchu. Koreňom duchovného života je spojenie s Bohom, teda modlitba. Teda ľudia nestáli práve kvôli tomu, že sa nemodlia, lebo sa neživia z Boha. Ak sami v sebe objavujeme túto „nezakorenenosť”, dostávame účinný liek modlitbu. Jedno ruské príslovie hovorí: „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí!” Stále sa snažme o spojenie s Bohom vo svojich myšlienkach, slovách i skutkoch a potom prinesieme úrodu.
3. Tretia skupina tvoria ľudia obťažení starosťami o tento svet. U nich je Slovo zasiate do tŕnia. Síce „vypočujú Slovo, ale starosti tohto sveta a vábivé bohatstvo udusia v nich Slovo, ktoré neprinesie úrodu“. Svet, v ktorom žijeme, je miestom boja. Sv. apoštol Ján nám píše v liste: „nemilujte svet, ani čo je vo svete. Kto miluje svet, v tom nie je Otcova láska”. Všetko, čo nás zdržuje na ceste k Bohu, sa stáva zlom. V tomto zmysle aj „dobré veci” sa môžu stať problémom, pretože sme vyzvaní opúšťať dobré veci kvôli Lepšiemu. Ježiš nazýva tŕním to, čo je často najväčšou starosťou nás ľudí: „materiálny blahobyt”. Mnoho ľudí si okolo seba až namáhavo buduje tento záhon tŕnia. Odmena za našu starosť, udusené Slovo. Aj proti tejto chorobe existuje liek a to dobrovoľná chudoba v zmysle evanjelia. Nie bieda ale sloboda od vecí. Už cirkevní otcovia s obľubou hovorili: „Ubi krux, ibi victoria!” „Kde je kríž, tam je víťazstvo!” Teda dobrovoľne prijaté sebaobmedzenie v záujme sebazachovania. Dobrovoľne prijatý kríž nám poslúži podobne ako opora pri fazuli. Tam, kde ju človek zabodne vyrastie ponad trnie.
4. Poslednú skupinu ľudí tvoria tí, ktorí počúvajú, chápu a aj uskutočňujú to Slovo. Úplne prvé prikázanie zo všetkých je hebrejské slovo „Šema!”, ktoré tvorí začiatok hlavného prikázania lásky k Bohu: „Počúvaj Izrael“. Počúvať, rozmýšľať, chápať a uskutočniť. „A zrno zasiate do dobrej zeme je ten, čo vypočuje Slovo a pochopí ho: toto prinesie úrodu“.
Sv. František by nám všetkým adresoval tieto slová: „Pretože ten, kto je z Boha, počúva Božie slovo, máme aj my, ktorí sme zvláštnym spôsobom ustanovení ku službe Božej, nielen počúvať a konať, čo Boh hovorí, ale aj opatrovať nádoby a ostatné predmety používané pri bohoslužbe, ktoré obsahujú jeho slovo. Skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa. Preto napomínam všetkých svojich bratov a posilňujem ich v Kristovi, aby, ak nájdu kdekoľvek napísané Božie slová, zachádzali s nimi čo najúctivejšie, a pokiaľ to záleží na nich, zbierali ich a ukladali, ak ich nájdu na nedôstojných miestach alebo niekde pohodené, a tak v nich ctili Pána, ktorý ich vyslovil. Mnoho vecí sa totiž posväcuje Božím slovom a mocou slov Kristových sa uskutočňuje aj premenenie na oltári.“