Sv. Pavol hovorí: „Bratia, myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.” Sv. Pavol píše tieto slová ako ten, ktorý bol vytrhnutý do siedmeho neba a zažil veci, ktoré sa nedajú ľudským jazykom vypovedať. Preto môže tak priamo a jasne hovoriť, nie ako teoretik ale ako človek, ktorý má skúsenosť. Z tohto zážitku sa rodí aj jeho schopnosť jasne rozlišovať duchov. Všetko pokladá za stratu, keď to porovnáva s poznaním Ježiša Krista. Slovo poznanie tu má hlbší význam ako u nás. Poznať tu znamená bytostnú skúsenosť. Poznať Krista Ježiša v sláve jeho vzkriesenia je takým zážitkom, že všetko ostatné, všetko, čo sa bežnému človeku zdá strhujúce, je v porovnaní s tým skôr stratou, pretože nás zdržuje na ceste za Úžasnejším. Veľmi často nás utrpenie tohto času deptá, pretože zabúdame na túto Slávu. Slávu Vzkrieseného Pána, ktorá očakáva aj nás. Toto utrpenie, i keď sa nám zdá veľké, je v porovnaní s tým, čo nám Boh pripravil, úplne malicherné. Niečo, čo ani nemožno zrovnávať, čo sa nedá zrovnávať, teda niečo, čo sa vôbec neprežíva na tej istej úrovni. Utrpenie, ktoré prežívame v tomto čase sa dotýka nášho teľa a našej duše, ale radosť, ktorú dáva Boh je účasťou na Duchu Božom, účasťou na nestvorenej skutočnosti.
Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike „Rerum novarum” hovorí o utrpení tohto času nasledovne: „Časné veci nie je možné správne pochopiť a ohodnotiť, ak sa duša nepozdvihne k inému životu, totiž k večnému; bez neho sa pravé poznanie mravného dobra nevyhnutne stráca, ba celé stvorenie sa stáva nepreniknuteľným tajomstvom. To, čo nám diktuje sama príroda, je v kresťanstve dogmou, na ktorej ako na základnom kameni spočíva celá stavba náboženstva: že totiž ten pravý život človeka je život budúceho veku. Boh nás totiž nestvoril pre tieto krehké a pominuteľné dobrá, ale pre dobrá nebeské a večné: a zem nám dal ako miesto vyhnanstva, nie ako vlasť. Či vlastníš množstvo bohatstva a iných pozemských dobier, alebo ich nevlastníš, to nie je pre večné šťastie vôbec dôležité. Ale dobré či zlé používanie týchto dobier, to je to, čo je zvrchovane dôležité. Ježiš Kristus hoci nás vykúpil hojným vykúpením, neodstránil rozličné súženia, ktorými je pretkaný život tu na zemi. Avšak premenil ich na podnety k čnostiam a na predmet zásluh: až do takej miery. že žiaden Adamov syn nemôže dosiahnuť nebo, ak nesleduje jeho krvavé stopy. „Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať“. Tým, že slobodne vzal na seba súženia a bolesti, obdivuhodným spôsobom zmiernil ich horkosť, a nielen príkladom, ale i milosťou a nádejou na odmenu nám uľahčil utrpenie: „Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy.“ Tí šťastní na tomto svete dostávajú teda varovanie, že bohatstvá ich neoslobodia od bolesti a že budúcemu šťastiu nepomáhajú, ale škodia: že bohatí sa musia triasť pri pomyslení na mimoriadne prísne vyhrážky Ježiša Krista a že z užívania svojich dobier budú jedného dňa musieť urobiť to najprísnejšie vyúčtovanie pred súdom Božím.”
Sv. Pavla však nezaujíma len problém utrpenia človeka, ale zaujíma ho problém celej trpiacej prírody: „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží Synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí.” Je to úžasný prejav Božej dobroty voči nám ľuďom. Boh pre nás stvoril svet a nezobral nám ho, ani keď sme zhrešili. Náš svet, teda i príroda, vstúpila spolu s nami na cestu nášho blúdenia a hľadania, i keď sama príroda nezhrešila. Boh nám ju necháva a neberie nám svet, ktorý stvoril ako naše životné prostredie. Keby nás Boh chcel potrestať a svet ratovať pred nami, mohol vytvoriť akúsi izolačku vo vesmíre, ale On to neurobil. Do vyhnanstva spolu s človekom išla celá príroda. Prečo, lebo to čo Boh pripravil ako odpoveď na náš hriech, je tak úžasne, že v Oslávenom Kristovi má príroda už účasť na slobode a sláve Božích detí. A aj ostatná príroda túži tiež po tom istom. Dobrota Božia je tak veľká, že ani nevieme, že žijeme vo vyhnanstve. Praotec Adam to vedel a podľa starovekej tradície preplakal celý život v túžbe za strateným rajom.
„Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela.“ To čo prežíva naša zem a my na nej a s nami celá príroda sú akési pôrodné bolesti sveta. Svet sa musí znovuzrodiť. Svet musí prijať novú hlavu a nové srdce a to je Ježiš Kristus. Takáto operácia je veľmi náročná a robí sa len pri celkovom umŕtvení. Čo vlastne ešte očakávame, keď už máme v sebe prvotiny Ducha Svätého. Aké etapy má spása? Očakávame prijatie za Synov zo strany Boha a očakávame vzkriesenie tela. Celý a dokonalý človek je telo, duša i duch. Aj keď sú zážitky klinickej smrti kolosálne, predsa im čosi chýba, aby sme ich mohli kvalifikovať ako plne ľudské zážitky. Chýba im telo. Očakávame teda aj vzkriesenie tela. Nie ako návrat do narušenej existencie, ale ako účasť na oslávení Kristovom.
V ďalšom verši, ktorý ale už v našom dnešnom výbere nie je, sv. Pavol konštatuje: „Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo, kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.“ Naša nádej sa zakladá na Božom prísľube. Boh nám prisľúbil spásu. My v Spásu môžeme a máme dúfať. Boh ju dokonca pre nás už zrealizoval v Kristovi, ale my do nej vstupujeme podľa miery svojej túžby a otvorenosti, podľa schopnosti a ochoty prijať ju v Kristovi a v jeho sviatostiach. Vrastáme do nej túžbou a modlitbou. V každej svätej omši vyznávame: „Očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista.“