„Ježiš povedal svojím apoštolom: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ Včera sme čítali evanjelium, v ktorom Ježiš dáva apoštolom účasť na svojej moci. V dnešnom čítaní dostávajú podiel i na jeho poslaní. A toto poslanie spočíva vo svedectve o Božom kráľovstve. Božie kráľovstvo sa priblížilo v osobe Ježiša Krista a znovu sa k nám približuje v osobe každého svätca. Každý svätec je ovocím odovzdanosti a podriadenosti Božiemu Slovu. Celý svet očakáva zjavenie sa takýchto ľudí. Celý svet očakáva zjavenie sa Bohoľudí. My všetci podvedome očakávame v každom človeku Bohočloveka. A On tam aj skutočne je, ale niekedy je prítomný ako bezmocný a ukrižovaný.
„Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ Takúto veľkú moc dáva Ježiš svojím apoštolom. Vôbec sa nestotožňuje s tým, čo by sme my radi nazvali zabehnutým poriadkom tohto sveta. Veľmi jasne dáva najavo, že nie všetky skutočnosti, s ktorými sa človek na svojej pozemskej púti stretá, sú plodom Božej vôle. Boh stvoril človeka ako zdravého, živého, čistého a slobodného od zlých duchov. Na druhej strane však platí, že Boh aj zlým veciam v našom živote, dokáže dať pozitívny význam, ak ho milujeme: „Všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha.“
„Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze: ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm.“ Všetky veci, ktoré Ježiš doporučuje alebo dokonca prikazuje, nebrať na cestu, sú veci, ktoré vyjadrujú naše pozemské istoty. Zlato, striebro, peniaze, kapsa, dvoje šaty, obuv a palica sú veci, ktoré sú znakom toho, čo nazývame zabezpečenie, poistenie. Pre človeka sa môžu tieto veci stať výrazom inej viery, ako je viera Bohu. Okrem toho, výraz „dvoje šiat“ môže byť vyjadrením dvojakého života. Ináč sa chováme medzi svojimi a ináč vo svete. Žijeme dvojaký život. A to nie je dobré.
„Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden. Nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám.“ Tí, ktorí prichádzajú ohlasovať evanjelium, majú hľadať hodných ľudí. Nie každý je toho hoden. Aj ľudia neveriaci majú zmysel preto, čo je správne a veľmi často vedia označiť charakterného človeka. Evanjelizácia má začať od ľudí, ktorú sú toho hodní. Od ľudí, ktorí sú určitou prirodzenou autoritou a u ktorých je rozvinutý a zrelý ľudský charakter. Najprv musíme byť ľuďmi, potom dobrými kresťanmi a až potom budete môcť byť dobrými rehoľníkmi. Božia milosť stavia na prirodzenosti.
„A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevypočul, z takého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh. Veru, hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu.“ Prečo taký prísny sud? Preto, lebo Ježiš je úplne jasne rozpoznateľný ako Božie Slovo. Ježiš je Božím Slovom. Ide úplne proti nám a proti našej skazenej prirodzenosti a zároveň bojuje úplne za nás a za záchranu človeka. Platí o ňom to, čo vyslovil sv. Augustín: „Božie Slovo sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“ Ani Budha ani Mohamed nevystihli tak trefne diagnózu človeka, ako Ježiš. A nikto z nich na ňu nedáva také účinné lieky ako On. Nikto z nich nezatína do živého a netriafa do čierneho ako Ježiš. Preto sú aj ľuďmi prijímaní, lebo hovoria v duchu tohto sveta. Ale Ježiš je znamením, ktorému sa odporuje.