V dnešnom prvom čítaní sme počuli, ako sa Jozef dal poznať svojím bratom. Do ich beznádejnej situácie, keď sa im zdalo, že všetko ide úplne naopak a proti ním, sa zrazu ozve: „Ja som Jozef! Žije ešte môj otec?“ V podstate ide o radostnú zvesť podobnú tej, ktorá sa odohrala po zmŕtvychvstaní Ježiša: „Ja som to, nebojte sa!“ „Ale bratia sa tak preľakli, že mu nemohli odpovedať.“ Zvláštna reakcia na evanjelium, na radostnú zvesť. Faraónov najvyšší služobník sa zrazu predstaví ako ich brat Jozef a oni sa neradujú. Nedokázali sa radovať, a to z dvoch dôvodov.
Za prvé preto, lebo vychádzala na povrch boľavá pravda o tom, čo spáchali a ako roky klamali otca. Jozef sa pýta na otca a určite sa chce s ním stretnúť a tu bude musieť vyjsť najavo, že celý život klamali otca, ktorý si myslel, že Jozefa roztrhala divoká zver. Hriech vedie ku klamstvu a to úžasne komplikuje život človeka. Bratia dlhé roky vedome klamali otca, aby si udržali dobrý obraz v jeho očiach a teraz sa všetko zrúti. Ale ku skutočnej láske je pravda nutná. Ináč milujeme ilúziu a nie skutočného hriešneho človeka, ktorý napriek svojej hriešnosti po skutočnej láske túži.
Za druhé preto, lebo nepoznali Jozefovu dobrotu. Mysleli si, že sa im Jozef teraz kruto ale spravodlivo pomstí za všetko, čo mu urobili. Premietali doňho svoju vlastnú úbohosť. Nebola v nich ešte dokonalá ľútosť nad hriechom, ktorý spáchali. Dokonalá ľútosť sa teší z toho, že Boh zničí nielen hriech, ale aj jeho dôsledky. Dokonalá ľútosť sa teší zo Vzkriesenia, ktoré je radikálnou obnovou všetkého. Keby bratia mali v sebe túto ľútosť možno by oplakávali to, čo urobili Jozefovi a prosili by Boha o to, aby sa s Jozefom mohli ešte niekedy v živote stretnúť a poprosiť o odpustenie. Myslím si, že ich najväčší problém bol v tom, že neverili v dobrotu svojho brata.
Ale on sa im vľúdne prihováral: „No, poďte ku mne.“ A keď pristúpili bližšie, povedal: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta.“ Pravda sa musí vysloviť zreteľne. Láska nikdy nemôže obísť pravdu. Jozef nezatvára oči pred pravdou. Hriech sa skutočne stal a treba ho pomenovať, tak ako apoštol Peter v Sk hovorí: „Vy ste ukrižovali! Alebo ako sa to deje pri svätej spovedi. Ale treba zjaviť aj druhú stránku veci: „No netrápte sa a nesužujte, že ste ma predali do tejto krajiny, lebo to ma Boh poslal pred vami do Egypta na vašu záchranu.“
Boh použil ich hriech na ich záchranu. Oni evidentne urobili zlo, ale Boh to premenil na dobro. Boh tajomne prijal ich hriech do svojej geniálnej hry. Tu sa zjavuje nesmierna Božia múdrosť a dobrota. Možno aj my raz budeme stáť pred tvárou Ukrižovaného Baránka a budeme počuť tieto úžasne oslobodzujúce slová. „Nie vy ste ma Ukrižovali, ale to Otec ma poslal pred vami, na vašu Spásu!“ Na kríži sa nám zjavuje hrôza nášho hriechu, ale zároveň múdrosť a dobrota Boha, ktorý toto všetko tajomne zabudoval do svojho plánu Spásy. Ak žijeme v hriechu a pre hriech, stretnutie so Vzkrieseným Pánom bude pre nás hrozné. Ale ak skutočne ľutujeme z lásky k Ukrižovanému Bohu svoj hriech, tak aj pre nás zneje zvesť o Vzkriesení Pána radostne.
Aby sme dokázali odpustiť musíme sa na svoj život pozrieť očami viery, tak ako to robí aj Jozef. Bratia mu spôsobili mnoho zla, predali ho do otroctva a on sa milosťou Božou stal záchrancom Egypta a celého sveta. Keď sa dal spoznať svojím bratom, zľakli sa a boli zhrození a čakali spravodliví trest. On sa im však namiesto toho milo prihovoril: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive. Preto ma Boh poslal pred vami, aby váš rod zachoval na zemi a aby ho mimoriadnym zásahom zachoval pri živote. A takto nie vy ste ma sem poslali, lež Boh. On ma urobil faraónovým poradcom, pánom nad celým jeho domom a vladárom nad celou egyptskou krajinou.. Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom.” Jozef sa na svoj život díva očami viery. Za svojimi negatívnymi zážitkami začína vnímať Boží prst a Božiu múdrosť. A dôležitý je výsledok a ten je jednoznačne pozitívny.
Sv. Pavol v liste Hebrejom hovorí: „Bratia, nepohŕdajte Pánovou výchovou, všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu“. Viera nám hovorí, že náš život nie je zhlukom náhodilostí a nezmyslov, ale že sme predmetom výchovy samotného Boha, ktorý svoju pozornosť upriamuje na nás, k nášmu dobru. Zranenie prestane bolieť, ak sa na neho začneme dívať očami viery ako na súčasť Božej výchovy. Teda je potrebné tieto skutočnosti znovu spracovať s vierou. Každé zranenie, ktoré sme zakúsili, nám zjavuje jednu základnú skutočnosť, že nikto nemôže dokonalé naplniť naše očakávania, okrem Boha. Odpustenie nás otvorí viere, ktorá je potrebná ku spáse. Ak nás náš doráňaný život nakoniec vrhne do Božej náruče a my dosiahneme Spásu, dokážeme sa podobne ako Jozef blahosklonne povzniesť nad osobné zranenia.
Viera je predovšetkým osvojenie si Božieho pohľadu na svet a na náš život v ňom. Môžeme to vyjadriť i inými slovami sv. Pavla: „Vieme, že všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha!“ Všetko záleží od toho, koho milujem a na koho alebo na čo som sa svojím srdcom zavesil. Lipnem na sebe, na svojom pozemskom živote, na svojich veciach, ktoré predstavujú pre mňa istotu alebo túžim po Bohu a lipnem na Ňom a uvedomujem si, že cesta k nemu vedie aj skrze to, čo nazývame katastrofou. Všetko sa nám môže zdať katastrofou, ak sa na to dívame bez viery a keď nemilujeme toho, ktorý to do nášho života zabudoval, aby sme dospeli k Nemu. Ak som sústredený len na seba a žijem sebecky, budem vnímať každý boží zásah ako katastrofu. Namiesto dôvery v nesmiernu dobrotu Boha, často žijeme v hrôze pred Bohom. Ale viera to je predovšetkým viera v to, že náš Stvoriteľ nás miluje.