Dnes sme počuli: „Ježiš zvolal svojich Dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu.“ Pán Ježiš chce ľudí oslobodzovať spod vlády Satana. Moc vyháňať zlých duchov a uzdravovať každú chorobu a neduh nie je z ľudí. Nie je totožná ani s prirodzeným vyžarovaním človeka, aj keď ho môže očistiť a posilniť. Je to moc, ktorá pramení z Krista. On ju dáva komu chce. Je súčasne znamením Ježišových učeníkov. Súvisí s vierou, ale možno nie natoľko s vierou, ktorá sa týka teologických právd, ako skôr s vierou ako otvorenosťou voči Kristovi a s láskou ako spojením s Kristom.
Raz som mal možnosť zúčastniť sa na arménskej liturgii. Bol som prekvapený, koľko bolo v tejto liturgii bozkov. Kňaz viac krát bozkával oltár, korporál, kalich, evanjeliár. Dá sa povedať, že východné liturgie obsahuje v sebe viacej prejavov nežnosti voči Slovu, ktoré sa stalo telom. Pán Ježiš je ten istý ako v Evanjeliu. V každom okamihu života i liturgie sa nás pýta: „Miluješ ma, miluješ ma viac ako…?“ Emauzskí učeníci, ktorí prežili stretnutie s Kristom v Slove i vo Sviatosti, hovorili o horiacom srdci. „Či nám nehorelo srdce?“ Toto chce spôsobiť Ježiš skrze Božie Slovo a skrze Sviatosti v každom z nás. V našej viere ide predovšetkým o lásku. Viera je prvým predpokladom lásky.
„A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter……a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil.“ Evanjelista Matúš menovite vyratúva tých, ktorí dostali túto moc od Krista. Ako posledný z apoštolov je menovaný Judáš Iškariotský, ktorý ho aj zradil. Skôr ako apoštol Matúš hovorí o fakte zrady, podotýka, že všetci apoštoli dostali rovnakú moc od Krista. Takisto Judáš chodil a vyháňal zlých duchov a uzdravoval chorých. Aj jeho rukami sa sprítomňovala Božia dobrota. Kde teda hľadať dôvod jeho zrady?
Možno celé tajomstvo jeho zrady spočíva v jeho mešci. Nie v tom s peniazmi, ktorý ako ekonóm apoštolského zboru dostal na starosti, a táto funkcia, ktorú prijal od Ježiša, bola znakom veľkej Ježišovej dôvery voči nemu. Mám na mysli mešec vlastnej vôle, o ktorom hovorí sv. František. A myslí tým skutočnosť, že sa človek nechce všetkého zriecť pre Ježiša. Keď lipne na sebe a nedovolí Kristovi, aby ho premenil v seba samého. Človek, ktorý nechce byť obrazom Boha, ktorý nechce dovoliť Slovu, aby sa do neho vtelilo. Takíto človek je schopný urobiť to šialenstvo, že zamení Boha za 30 strieborných.
Na začiatku som hovoril o bozkoch v liturgii. Chcem ešte na chvíľu odbehnúť a pozrieť sa ako bola zradená Vtelená Láska. „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka.“ Božia láska bola zradená ľudským bozkom. Pondelňajšie evanjelium o žene, ktorá sa dotkla len Ježišovho rúcha, nám odhaľuje akým veľkým požehnaním bol Kristov dotyk. Keď sa niekto s vierou a s láskou dotkol jeho tela, bol oslobodený zo svojho trápenia. Judášov bozk je zvláštnym dotykom Kristovho tela. Studený, chladný a vedúci do zatratenia.
My všetci môžeme takýto bozk vsadiť Ježišovi na tvár, keď síce prijímame jeho telo, ale nie v Duchu Svätom. Nie sme zjednotení s Kristom skrze Jeho Slovo, ktoré sa nám najprv hlásalo a predsa sa odvažujeme prijímať jeho telo. Vtedy to nie je prijímanie z lásky a v láske. Len tam, kde je človek s Bohom zjednotený vo vôli skrze Slovo, možno hovoriť o Láske. Zamyslime sa nad svojím svätým prijímaním, aby nám prijatie jeho Tela nebolo na odsúdenie a zatratenie, ale pre večný život.