Všetci poznáme príbeh patriarchu Jozefa, Jakubovho syna. Možno ho len trochu pripomeniem. Jozef bol dieťaťom Ráchel, ktorú Jakub miloval viac ako jej sestru Liu a takisto miloval väčšmi Jozefa ako jeho bratov. Myslím si, že táto otcova láska vyplývala z toho, že Jozef bol iný ako jeho bratia. Medzi jeho bratmi, ktorí sa veľmi rýchlo nechali ovplyvniť drsnými mravmi vtedajšieho Kanaánu, Jozef vyniká ušľachtilosťou mravov. Mohli by sme povedať, že svojim mravným chovaním predbieha svoju dobu. Otcova láska sa napr. prejavila aj v tom, že Jozef dostával lepšie a parádnejšie šaty ako jeho bratia. Už tento fakt vyvolával voči nemu nenávisť a žiarlivosť. Okrem toho Jozef mával veštecké sny, v ktorých bol znovu postavený vyššie nad ostatných bratov a toto bol druhý prameň žiarlivosti. Jozef bol proste miláčik Boží i Jakubov. Preto sa bratia rozhodli, že sa ho zbavia. Najprv ho chceli surovo zabiť, neskoršie sa Júdovi podarilo presadiť, aby ho radšej predali do otroctva.
A tak sa začal podivuhodný príbeh otroka Jozefa, ktorý sa Božou milosťou a svojou príčinlivosťou dopracoval až k zástupcovi faraóna. Z milosti Božej vyložil faraónovi jeho sny, ktoré boli rozhodujúce pre prežitie jeho krajiny. Vypukol hladomor, ale vďaka Jozefovi, bol Egypt dobre pripravený na prežitie. V dnešnom čítaní sme počuli ako ľud prichádza k faraónovi a on im hovorí: „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie.“ Takú veľkú dôveru požíval Jozef v Egypte a to všetko preto, lebo zostal verný svojmu presvedčeniu a svojej viere. Tento verš Cirkev aplikuje aj na sv. Jozefa, pestúna Pána Ježiša. Aj jemu Boh prejavil takú dôveru, že mu dal do ochrany dva najväčšie poklady P. Máriu a dieťa Ježiša. Preto aj my môžeme k nemu prichádzať a s dôverou prosiť.
Jozefovo múdre počínanie blahodárne ovplyvnilo nielen Egypt, ale aj okolitý svet prichádzali nakupovať obilie do Egypta. Jozef dostáva titul „Spasiteľ sveta“. Možno mali títo ľudia množstvo zlata a drahokamov, ale načo im to bolo, keď nemali z čoho upiecť chlieb pre seba a pre svoje deti. Skutočnou hodnotou je chlieb a nie zlato a striebro. Ak vypukne hlad, zo zlata sa nenajeme. Potrebujeme obilie a chlieb. Starí ľudia nikdy chlieb nevyhadzovali a keď padol na zem, tak ho s úctou pobozkali ako živú osobu, z úcty voči tomu, ktorý povedal: „Ja som živý chlieb!“
S tými, čo putovali do Egypta nakúpiť obilie, prišli aj Jakubovi synovia, lebo aj v Kanaáne bol hlad. Keď teda prišli k nemu a poklonili sa až po zem, on ich poznal ale rozprával sa s nimi prísnejšie ako s cudzími a dal ich na tri dni do väzenia. To, čo bolo kedysi v Kanaáne, sa udialo už dávno, možno pred dvadsiatimi rokmi a predsa, keď sa pred Jozefom objavili tí, ktorí mu ublížili, všetko to znovu začalo bolieť. Možno si Jozef už dávno predtým uvedomil, prečo sa to všetko tak muselo stať, azda si už predtým pripravoval reč na privítanie svojich bratov. Všetko to mal premeditované. Ale keď sa objavili tí, ktorí mu ublížili, ozvalo sa celé staré zranenie. A on sa znovu musel modliť, aby dokázal odpustiť. Hádam sa v tej chvíli modlil ako sv. František: „A čo my nedokážeme odpustiť, to nám ty Pane pomôž odpustiť zo srdca.“ Niečo iné je zabudnúť a niečo iné je skutočne odpustiť. K odpusteniu ho viedla aj tá skutočnosť, že sa všetko nakoniec obrátilo k dobru.
Po prepustení z väzenia Jozef dáva svojim bratom zvláštnu podmienku, aby priviedli svojho najmladšieho brata Benjamína. Poznáme príbeh s vešteckým pohárom, ktorý sa záhadne objavil vo vreci Benjamína. Keď bratia toto všetko prežívali a videli, že sa k ním Jozef chová prísnejšie ako k ostatným cudzincom, začali v tom vidieť Boží prst: „Medzi sebou si vraveli: „Právom takto trpíme, lebo sme sa previnili proti nášmu bratovi; videli sme úzkosť jeho duše, keď nás úpenlivo prosil, a nepočúvali sme. Preto na nás doľahlo trápenie.“
Človek sa domnieva, že hriech mu pomôže vyriešiť jeho problém. Rozhodli sa zbaviť Jozefa. Zdalo sa im, že na to majú právo, lebo ich hnevalo uprednostňovanie Jozefa a bol pre nich stálou výčitkou a žaloval na nich otcovi. Teda sa rozhodli zabiť ho a len Júdovi sa podarilo zabrániť tomu najhoršiemu. Navrhol kompromis: „Predať ho kupcom!“ Nech je z toho nejaký zisk. Jozef, ktorý bol vychovaný v čistom monoteizme a dobrých mravoch, sa zrazu ako otrok ocitol medzi drsnými a surovými ľuďmi, ktorí nepoznali a ani nedodržovali Boží zákon. V jeho očiach sa objavila úzkosť a úpenlivo prosil bratov, aby to nerobili. A bratia, ktorí sa domnievali, že svoj problém vyriešia hriechom, si uvedomovali aj po toľkých rokoch, že stále budú mať pred očami úzkosť jeho duše, ktorá sa zračila z jeho pohľadu. Možno je to situácia podobná tej, ktorú prežíva každá žena, navádzaná na potrat. Zdá sa jej, že za chvíľu bude mať po problémoch tehotenstva. Jedno novodobé múdre príslovie hovorí: „Tehotenstvo trvá deväť mesiacov, ale potrat celý život.“ Pokušiteľ navádza na hriech, ale keď ho človek spácha, stáva sa z neho zrazu žalobca. On prvý vháňa človeka do úzkosti pred Bohom.
„A Rúben vravel: Nevravel som vám: Neprehrešte sa proti chlapcovi? A nepočúvali ste ma. Teraz sa od nás požaduje jeho krv.“ Synovia Jakubovi neboli v podstate zlí, ale ako kolektív rozhodli zle. Keby sme sa každého osobitne opýtali, či súhlasí s tým, aby bol jeho brat Jozef predaný do otroctva, asi by väčšina odpovedala záporne, ale spoločne sa podnecovali k tomu, čo by osobne nikto z nich neurobil. To je sila masy a davu. A teraz musia za to pykať.
Božie slovo hovorí, že nevedeli, že im Jozef rozumie, lebo sa s nimi rozprával prostredníctvom tlmočníka. Na chvíľku sa od nich odvrátil a plakal. Jozef je človek mäkkého srdca. Rozumel svojim bratom, lebo poznal ich rodnú reč, ale rozumel im aj preto, lebo ich mal rád a i na nich sa díval Božími očami.
Vidieť plačúceho muža je vzácnosť a nieje to žiadna hanba. Ak muž plače, tak sa často jedná o očistný a oslobodzujúci plač. Aj Ježiš plakal pri hrobe svojho priateľa Lazára a tak isto plakal nad Jeruzalemom. Muž plače vtedy, keď sa jeho srdca dotkol Boh, keď sa ho dotkla skutočná láska. V tomto súcite aj Jozef nachádza silu k odpusteniu.